Boli to však Česi, ktorí pri voľbe ekonomickej transformácie na začiatku 90. rokov mysleli iba na seba, slovenské špecifiká nebrali do úvahy. Rýchla deregulácia a liberalizácia v Česku slávili úspech a už v poslednom štvrťroku 1992 vykázali ekonomický rast. Na Slovensku to bolo naopak. Úpadok ťažkého priemyslu, rozpad trhov, konverzia, zlá adaptácia na nové trhy, rýchly nárast nezamestnanosti. Rozpad spoločných ekonomických väzieb po zániku federácie všetko ešte umocnil.
Do samostatnosti sme vstupovali so zle nastavenou sociálnou reformou, mizivými devízovými rezervami, ekonomickým amaterizmom HZDS. Do toho zo začiatku odmietaná a neskôr velebená veľká privatizácia, bezbrehé tunelovanie, rozkrádanie na úkor spoločnosti. V počiatkoch za pomoci MMF, neskôr Mečiarovým šikovným kopírovaním českej politiky sme sa ako-tak dostali z najhoršieho.
Lenže to by si Mečiar pred voľbami 1998 nemohol chcieť kupovať voličov prostredníctvom masívnych finančných injekcií. Výsledkom bola umelo prehriata ekonomika, ktorá sa dostala na českú úroveň, no prudký pád bol nevyhnutnosťou. Nasledovala bolestivá sanácia, opätovné uťahovanie opaskov a skresávanie vysokých úrokových mier.
Po niekoľkých rokoch sme zistili, že oveľa chudobnejšie krajiny rozkvitajú, my stále viac zaostávame.
Nebolo to znižovanie daní, ani rovná daň, ale štedré finančné injekcie, ktoré prilákali zahraničných investorov a urobili zo Slovenska tatranského tigra. Krajina prosperovala, životná úroveň stúpala, začali sme dobiehať Česko a najvyspelejšie krajiny EÚ. Aj ekonomickú krízu prvá Ficova vláda zvládla elegantne. Problémy nastali až potom. Impulzy pravicových reforiem druhej Dzurindovej vlády vyprchali a ďalšie neprichádzali.
Dar v podobe eurofondov sme si rozkradli (ako pri privatizácii), z celkovej sumy si dokázali niektorí uliať bokom aj 50 %. Žiadne verejné investície, nebolo z čoho – špajza bola prázdna, podvody na DPH bujneli. K tomu zlý zákon o verejnom obstarávaní. Po niekoľkých rokoch sme zistili, že oveľa chudobnejšie krajiny rozkvitajú, my stále viac zaostávame.
Slabé investície do výskumu, nedostatočné zdroje na renováciu zastaraných technológií, prílišné spoliehanie sa na zahraničné investície a pridruženú subdodávateľskú výrobu. Ani to nedáva úplnú odpoveď, prečo slovenská ekonomika v poslednom desaťročí napriek prudkému poklesu nezamestnanosti šliapala stále pomalšie a postupne sa nám začali všetci vzďaľovať. Pes je zakopaný v nerovnomernom rozvoji. Niektoré regióny prosperujú, iné sa doslova vyprázdňujú.
Aj keď Ficove a Pellegriniho vlády si boli toho vedomé, zaostalé regióny sa stali prioritou, riešenia boli ležérne, štátna pomoc kozmetická. Výstavba rozhľadne či oprava strechy školy za pomoci eurofondov z biedy nikoho nevytrhne. Bývalý minister hospodárstva Sulík síce ohlásil veľké investície na východe krajiny, no na výsledky si budeme musieť počkať.
Aj keď táto koalícia čelila bezprecedentnej kríze, extrémne vysoký deficit, prudké prehlbovanie verejného dlhu, zlé priority pri pláne obnovy dokazujú, že úpadok ešte viac prehĺbila. Ako zastaviť voľný pád, to by mala byť hlavná téma predvolebnej kampane.
