Volebné miestnosti sú uzavreté, hlasy sčítané, no „boj” pokračuje. Tentoraz v podobe interpretačnej vojny o tom, čo neplatné výsledky referenda znamenajú. Igor Matovič a jeho nasledovatelia už otvorene komunikujú, že spoločnosť vyslala signál, že nechce predčasné voľby a „návrat mafie”.
Tento argument je však mimo z viacerých dôvodov. Po prvé, referendum bolo o zakotvení možnosti vyvolať predčasné voľby referendom alebo uznesením Národnej rady. A nie o preferenciách tej-ktorej strany. Takisto možno predpokladať, že na referende sa nezúčastnili tí, ktorí sú za skrátenie volebného obdobia, ale nie formami, ktoré sa navrhovali v referende. Pre niektorých by totiž vyvolanie predčasných volieb 76 hlasmi poslancov spôsobovalo chaos v parlamente, a preto sú skôr za limit ústavnej väčšiny.
Na druhej strane však relevancii týchto bludov pomáhali samotní organizátori referenda. Voličov totiž mobilizovali tým, že referendum rámcovali ako akciu proti tejto vláde. Potenciálnemu úspechu by tiež prospelo, keby sa smeráci snažili hľadať širší politický konsenzus a nestavali organizáciu referenda do roviny straníckej akcie. Úzku previazanosť referenda so značkou Smeru totiž mnoho ľudí vnímalo ako signál na bojkotovanie účasti.
Demokracia je diskusia. Pokým nebudeme spolu aktívnejšie uvažovať nad riešením problémov, ktoré sa týkajú nás všetkých, nemožno očakávať návrat dôvery v demokraciu.
Vzhľadom na to, že referendum bolo prevažne akciou jednej strany, sú však výsledky relatívne prekvapujúce. Zúčastnilo sa vyše milióna voličov, čo vôbec nie je málo. Možno sa už aj slovenská spoločnosť postupne učí participovať na inštitútoch priamej demokracie.
Referendum je za nami a napriek vyostrenejšej atmosfére nám umožnilo opäť diskutovať o tom, ako by mala fungovať demokracia v 21. storočí. V kontexte krízy demokracie už totiž účasť na voľbách a referende nestačí. Demokracia potrebuje nové a efektívnejšie spôsoby zapájania občanov do jej procesov aj pomocou technológií. Štát či samosprávy by mali byť organizátorom menších či väčších fór otvorených pre laikov a odborníkov, s cieľom zapájať občanov do rozhodovacích procesov a nachádzať konsenzus.
Dnes totiž vidíme, že politické strany tieto funkcie neplnia. Sú len eseročkami svojich majiteľov bez funkčného systému vyvodzovania politickej zodpovednosti, vychovávania osobností a reprezentácie vôle svojich členov a voličov. Úlohou občianskej spoločnosti je tak hľadanie spôsobov, ako tento deficit suplovať.
Demokracia je diskusia. Pokým nebudeme spolu aktívnejšie uvažovať nad riešením problémov, ktoré sa týkajú nás všetkých, nemožno očakávať návrat dôvery v demokraciu.