Slovensko – inkubátor politických anomálií. Keď sa koncom roka 2022 Sulík s Pellegrinim zaslúžili o úspešné iniciovanie pádu vlády, azda málokto čakal, že to vyústi v takmer rok trvajúcu politickú krízu. A to všetko v čase energetickej, ekonomickej a celospoločenskej krízy – bez jasného plánu B.
Do konca septembra sa môžu karty na politickom spektre ešte niekoľkokrát zamiešať. Čokoľvek predikovať je teraz v nadľudských silách. Jedno je však isté – z kakofónie verejného diskurzu autoritárov volajúcich po iluzórnej harmónii – dobre nebude.
Malú ochutnávku toho, ako to môže vyzerať v najbližších mesiacoch, nám ponúkol Boris Kollár. Nielen že napochytro a bez diskusie navrhol zaviesť obedy zadarmo, ktoré jeho kolega Milan Krajniak zrušil, ba ešte aj predbehol poradie ich návrhu oproti opozičnému v tej istej veci. Jednoducho pretekanie sa v najnižšom populizme v priamom prenose.
V súvislosti s výkonom moci a pádom vlády sa udomácnilo heslo: „Radšej hrozný koniec, ako hrôza bez konca”. Sledujúc kroky našich politických „elít” sa to však celé javí ako hrozne trápny koniec počas nekončiacej sa hrôzy. Pri pohľade napravo a naľavo to totiž nevyzerá vôbec ružovo.
V éteri sa neustále hovorí o spájaní demokratických síl. Realita však nasvedčuje len väčšiemu triešteniu. Do politického boja sa vracia Mikuláš Dzurinda v tandeme s Miroslavom Kollárom, europoslankyňa Nicholsonová zakladá Jablko a Eduard Heger je podľa zákulisných informácií rozhodnutý viesť samostatný projekt. K tomu KDH a PS deklarujú, že pôjdu do volieb samostatne.
Buď títo aktéri vedia viac ako my, alebo si sami neuvedomujú závažnosť situácie, v ktorej sa naša krajina nachádza. Namiesto pokory a snahy o konštruktívny kompromis sa nám tu vynárajú noví ambiciózni spasitelia, ktorí nás idú presviedčať o vlastnej jedinečnosti. Záujem Slovenska a stability straníckeho systému opäť hrá druhé husle. Teda, ak ich je vôbec počuť.
Pohľad na slovenskú scénu je frustrujúci. Je však nadmieru dôležité, aby tí, ktorí skutočne túžia po slobode, mieri a demokracii, nerezignovali na verejné dianie.
Na strane druhej tu máme Hlas Petra Pellegriniho, ktorému sa mohla politika ničnerobenia a lavírovania nad rôznorodým mixom voličov doteraz vyplácať. Ak však pôjde do tuhého, prípadne vypadnú nejakí kostlivci zo skrine, výhru nemá istú. V neposlednom rade tu máme najhlasnejšiu stranu Smer – Moskva, ktorá sa síce hrá na sociálnych demokratov, no v skutočnosti má bližšie k národnému socializmu. Nadmerné čľapkanie sa v krajne pravicovom blate vyhodila Ficovi na oči aj delegácia veľvyslancov z Francúzska, Británie či zo Spojených štátov, ktorí poukázali na jeho nadbiehanie kremeľskej propagande.
Pohľad na slovenskú politickú scénu je frustrujúci. Práve v týchto chvíľach je však nadmieru dôležité, aby tí, ktorí túžia po slobode, mieri a demokracii, nerezignovali na verejné dianie. Len triezvym pohľadom a kritickým myslením zabránime demagógii, aby nás rozložila zvnútra.