V prípade dodania našich stíhačiek MiG-29 Ukrajine neexistuje morálny a zahraničnopolitický argument, prečo by sme tak urobiť nemali. Stíhačky sú pre nás nepoužiteľné, pričom Ukrajinci vedia, môžu a potrebujú s nimi narábať. My k tomu celému za ne dostaneme finančnú kompenzáciu zo strany Európskej únie. Stíhačky, ktoré by skončili v šrote, by tak našli zmysluplné využitie, a ešte na tom aj „zarobíme”. Výhodnosť tohto obchodu by mal podporiť aj totálny cynik, ktorému nezáleží na osude a životoch našich susedov.
Z úst rôznych prokremeľských aktérov sa však valí strašenie eskaláciou vojny. Vraj Západ dodávkami zbraní zbytočne dráždi Rusko, ktoré zápasí vo svojej svätej vojne proti nacizmu a satanizmu. Toto nastavenie je však nepochopením Putinovej stratégie a zamieňaním agresora za obeť. Ten, kto tu v prvom rade eskaluje vojnu, je Putin. Bezdôvodné napadnutie menšieho suseda, ničenie civilnej infraštruktúry a systematické vyhladzovanie ukrajinského národa hádam hovorí za všetko. Je to práve Putin aj jeho propagandistické marionety typu Solovjova, ktorí nás strašia nukleárnou hrozbou a tiahnutím až po Lisabon.
Tieto lacné vyhrážky sú však len primitívnym blafom. Putin síce hrá rolu nepredvídateľného šialenca, no jeho kroky sú viac-menej racionálne. Útok na NATO je preňho červenou čiarou. Ak by totiž myslel tieto vyhrážky vážne, rakety by leteli skôr, ako by dorazili prvé Javeliny v prvej fáze vojny. Dodávky západných tankov či stíhačiek v tomto ohľade nič nezmenia. A bolo by z našej strany nezodpovedné, ak by sme tieto lacné blafy zhltli aj s navijakom.
Najrelevantnejší argument proti tomuto obchodu tak leží v právnej rovine. Vláda je v odvolaní a podľa ústavy nemá právomoc rozhodovať o zásadných otázkach zahraničnej politiky. Podľa ústavného právnika Vincenta Bujňáka tak vláda nemôže o tomto kroku rozhodnúť. Je tak namieste hľadať riešenie v súlade s ústavou. Dobré úmysly nemôžu byť dláždené protiústavnými krokmi.