Príčiny sú viac-menej rovnaké. Ľahostajnosť a "machrovanie“. Mnohí muži si myslia, že nie je nad nich, že sú alfasamci, že všetko zvládnu, že sa im nemôže nič stať. A tak riskujú, až sa raz džbán rozbije.
Plus naša výnimočnosť: trochu si „prihnúť“, „hrknúť“. Veď ma nikto nebude kontrolovať. Zábrany miznú. Ani na zjazdovkách to nie je výnimka. Keď treští mráz, treba sa potúžiť. To nie je prípad vo Veľkej Rači, no neznamená to, že sa k tomu neschyľuje.
Tentoraz to bola bezohľadná jazda mladého človeka bez zábran. Dokonca po náraze do chlapca, určite nie z bezcitnosti, ale z presvedčenia, že sa nič vážne nemohlo stať, pokračoval v rýchlej jazde dolu. Riskujú aj starší lyžiari, ktorí si chcú dokázať, že na to ešte majú (nielen na zjazdovke), že sú ako zamlada.
Oproti takému Rakúsku, s ktorého zimnými strediskami sa často porovnávame, sú naše zjazdovky preplnenejšie, čo zvyšuje riziko zrážky. Aj preto, že vysoké ceny skipasov nútia ľudí v čo najkratšom čase – za pol dňa – zalyžovať si dosýta. Pokiaľ si na preplnenom svahu, pri zlej viditeľnosti alebo zmrznutom snehu niekto len tak, bez akéhokoľvek zvažovania následkov, sadne na svah pod horizont – najmä snoubordisti – nešťastie visí vo vzduchu. Že nie sú smrteľné, neznamená, že k nim – aj s vážnymi zraneniami – nedochádza často.
Koľko lyžiarov pozná 13 bodov Bieleho kódexu bezpečného lyžovania? Koľkí stále nenosia ochrannú prilbu? Ani obavy z nízkych ziskov by nemali lyžiarske strediská odradiť od kontroly rýchlosti a bezpečnosti jazdy, ako je to v niektorých krajinách.