Spomenul všetko – historky o prehnitom Západe, provokácie z jeho strany, vydieranie jadrovými zbraňami či klasický blud o nacistickom, no zároveň nesvojprávnom ukrajinskom národe. Vzhľadom na to, že sa na Slovensku stále nájde nemalá časť populácie, ktorá mu zobe z ruky, je na mieste pozrieť sa bližšie na jednotlivé Voloďove báchorky.
„Ukrajinský ľud sa stal rukojemníkom svojich západných pánov.“ Putinov režim a jeho európske pobočky sa tento naratív snažia pretláčať už dlho. Základný kameň úrazu tohto výroku však spočíva v tom, že Ukrajinci sú svojprávni a Západ ich (na rozdiel od Kremľa) ničím nevydiera. Sami túžia po bezpečnosti, slobode a demokracii, ktoré Putinov režim ohrozuje.
V krajine prebiehajú slobodné voľby (na rozdiel od Ruskej federácie) – Ukrajinci si sami vybrali svoj osud. Na Ukrajine nenájdeme žiadne protesty za kapituláciu. Ukrajinci sú jednoducho ochotní brániť svoje rodiny a domov. Putin sa síce snaží podlomiť ich vôľu bombardovaním civilnej a energetickej infraštruktúry, účinok je však opačný. Ukrajinci neboli nikdy motivovanejší brániť svoju slobodu a krajinu tak ako dnes.
„Vojnu začali oni (Západ) a my sme použili silu, aby sme ju zastavili.“ Prvou absurditou je už len to, že Putin prvýkrát nazval „špeciálnu vojenskú operáciu“ vojnou (za čo v Rusku chodia ľudia do basy). Okrem toho ide o ukážkový príklad Orwellovho „doublethinku“ – „vojna je mier“. Putin vraj rozpútal krvavú a nezmyselnú vojnu, aby dosiahol mier. Absurdné.
Táto scestná koncepcia vychádza z premisy, že to vlastne Západ svojou zahraničnou politikou existenčne ohrozoval Ruskú federáciu. Putin tento nezmysel okorenil ešte aj bludom, že Ukrajine sme dodávali jadrové zbrane.
Je našou morálnou povinnosťou, aby agresia nebola odmeňovaná pasívnym prizeraním sa.
Tu je teda na mieste otázka, či je oprávnená preventívna vojna a či je adekvátne reagovať na provokácie vojenským ťažením. Z morálneho hľadiska by sa o oprávnenosti preventívneho útoku dalo uvažovať v prípade, ak existujú jasné a nespochybniteľné dôkazy, že sa protivník chystá zaútočiť ako prvý. Vtedy môže štát zvažovať, či má preventívny útok kapacitu prispieť k menej tragickým dôsledkom než pasívne vyčkávanie na úder.
Problém je však v tom, že nič nenaznačovalo (a ani dnes nenaznačuje), že sa Ukrajina chystala zmocniť území Ruskej federácie. Prečo by to aj Ukrajinci robili? Prečo by riskovali životy svojich obyvateľov pre akékoľvek územia Ruskej federácie? To nedáva žiaden zmysel. Tento Putinov argument je postavený na vode. Je to jednoducho blud, ktorým sa snaží prekryť vlastné imperialistické ambície.
Putin v skutočnosti zaútočil na Ukrajinu preto, že mu prekáža suverenita Ukrajiny a neochota podrobiť sa kremeľskému diktátu. Zaútočil aj preto, aby získal prístup k Čiernemu moru a nerastným zdrojom. Ani jeden z týchto dôvodov však neoprávňuje použitie sily. A je našou morálnou povinnosťou, aby agresia nebola odmeňovaná pasívnym prizeraním sa.