Na to, že môže ísť iba o zbožné prianie, máme dostatok skúseností. V poslednom čase pribudla nejedna súkromná klinika, kde pacient nájde viacero ambulancií pod jednou strechou. Kto by to neprivítal, keď štát na chod už existujúcich zariadení iba ťažko nazbiera každý rok potrebné eurá?
Na začiatku to vyzerá dobre: usmiaty a ochotný personál, vynovené priestory, sľubovanie sofistikovaného manažmentu pacienta, očakávanie lepšej kvality. Lenže realita môže byť pod povrchom úplne iná, ako ukázal prípad jednej bratislavskej kliniky. Lekárom a zamestnancom sa neplatili mzdy a odvody, hromadili sa dlhy na nájomnom, pacienti zostali oklamaní. Štát nakoniec zakročil, ale nebolo to neskoro?
Či si u nás môže ktokoľvek založiť medicínske zariadenia bez toho, že má dostatočný kapitál, či to vie celé manažovať a nespolieha sa, že vyberie peniaze a nejako to pôjde? A to už nehovoríme o podvodníkoch.
Súkromníci sú aj v zdravotníctve flexibilnejší, vedia si lepšie nastaviť procesy a manažment, neškrtí ich ako vo verejnom sektore všadeprítomné verejné obstarávanie. To vidíme aj pri pláne obnovy. Súkromníci sú v ponuke rekonštrukcie nemocníc oveľa flexibilnejší. Nehovoriac o novom pokuse výstavby špičkovej koncovej nemocnice na Rázsochách, kde komplikácií s plánovaním a krokovaním výstavby (a termínom dostavby) je viac než dosť.
Najmodernejšiu fakultnú nemocnicu nám žiadny súkromník nevystavia, lebo sa mu to neoplatí. Súkromníkovi ide totiž vždy logicky o maximalizáciu zisku pri predaji svojich služieb. Zdravie však nie je tovar, ktorý sa dá kúpiť v obchode za dobrú cenu, je to hodnota.