Dzurinda svoje kroky vysvetľuje tým, že Modrá koalícia neodôvodnene odsúvala zlučovací snem, ktorý sa mal konať začiatkom februára. Podľa medializovaných informácií to však vyzerá tak, že expremiéra nakoniec vnímali skôr ako príťaž než prínos. Kollár zároveň rokuje s Eduardom Hegerom o ďalších spoločných krokoch. Navonok sa to teda javí tak, že predstava Hegera s Dzurindom v jednej strane vyvolávala napätie.
Situácia ohľadom spájania pravicových síl je veľmi neprehľadná. Minulý týždeň sa ukázalo, že strana Dobrá voľba nie je spokojná s tým, ako sa to celé vyvíja. Namiesto spájania s Modrou koalíciou diskutujú o rokovaniach s Hlasom. To vyvolalo malé otrasy a zo strany vystúpila platforma Alojza Hlinu. Tento týždeň zasa vidíme, ako sa štiepi koalícia, ktorá ešte ani poriadne nevznikla.
Nech toto spájanie dopadne akokoľvek, systémový problém to nerieši. Slovenská demokracia chradne najmä vinou nefunkčného straníckeho systému
Verejne známi ako aj potenciálni aktéri tohto neprehľadného cirkusu navonok deklarujú potrebu spájania. No to, ako spolu (ne)postupujú, ukazuje len jedno. Novo sa formujúci stranícky Olymp produkuje aj čoraz ambicióznejšie egá. A tak sa títo politici doťahujú o to, kto sa vyšplhá vyššie na rebrík, ktorý ešte ani neexistuje.
Samozrejme, ešte stále tu môže byť alternatíva, že všetko majú do bodky premyslené, dohodnuté a naplánované. Len čakajú na to správne načasovanie a verejnosť držia v napätí, aby sa o tom hovorilo a špekulovalo. Pravdepodobnosť tejto možnosti je však približne na úrovni preferencií Remišovej strany či Matovičovho koaličného potenciálu.
S novým projektom to zatiaľ vyzerá biedne. Svedčí o tom už len to, že jedným z potenciálnych lídrov je človek, ktorý sa do líderskej pozície dostal vďaka svojej submisivite k Igorovi Matovičovi. Eduard Heger síce navonok pôsobí ako umiernený a rozhodný líder budujúci mosty. No jeho kroky svedčia o opaku.
V časoch, keď sa lámal chlieb, keď mal jasne zakročiť a začať robiť politiku, tak sa len prizeral, ako to celé dopadne. Až sa mu nakoniec v rukách rozpadla vláda spolu s celou koalíciou. A tak ťažko hľadať dôvody, pre ktoré by mal byť práve on hlavným lídrom nového zoskupenia. To, že je povereným premiérom a vďaka tomu má neproporčne väčší mediálny priestor, je žalostne málo. Ak to niekomu stačí, tak aj to svedčí o tom, ako hlboko klesla latka požiadaviek na adekvátneho demokratického lídra.
Nech toto spájanie dopadne akokoľvek, systémový problém to nerieši. Slovenská demokracia chradne najmä vinou nefunkčného straníckeho systému. Subjekty, ktoré by mali byť etablovanou spojkou medzi spoločnosťou a výkonom verejnej moci, sú len čírymi firmičkami otcov zakladateľov. Neexistuje v nich reálna politická súťaž, reprezentácia záujmov členskej základne či vyvodzovanie politickej zodpovednosti za zlyhania. Strany sa napochytro pozliepajú pred voľbami bez akejkoľvek programovej perspektívy. A tak prešľapujeme na mieste. Iste to títo aktéri mysleli dobre, no dopadlo to ako vždy.