Nebezpečné vyhrážanie je trestným činom a je správne, že polícia koná. V slobodnej spoločnosti je neprípustné, aby sa niekto vyhrážal druhému a jeho rodine, že „zdochne veľmi potupnou smrťou”, znásilnením či podobne otrasnými spôsobmi.
Všetci v spoločnosti cítime, že rastie napätie. Ak vezmeme do úvahy napríklad slovenské prvenstvo v rebríčku vzájomnej nedôvery, zhoršujúcu sa ekonomickú situáciu a dominanciu verejnej diskusie na toxickom facebooku – dostaneme presne toto. Masívnu spŕšku verbálnych splaškov, keď niekto popustí ventil.
Slovenská spoločnosť je na tom zúfalo biedne. K tomu všetkému na tejto vlne hejtu surfujú politici Blahovho typu. Je to nezodpovedné, cynické a smutné. Ale, žiaľ, aj efektívne – hnev je najvirálnejšou emóciou.
Čo teda s tým? V prvom rade by sme mali začať riešiť systémové problémy zlyhávajúceho školstva, nefunkčnosti politického systému či zlej ekonomickej situácie. To je však beh na dlhé trate. A už včera bolo neskoro.
To, čo môže spraviť každý z nás, je jednoduché. Ak chceme úprimne prispieť k znižovaniu napätia spoločnosti, mali by sme odsudzovať radikálov z nášho tábora. Vzájomné útoky cez barikády plodia len väčšie napätie a kmeňové myslenie. Ak sa však ohradíme voči tým, ktorí sa cítia byť súčasťou nášho mentálneho sveta, tak ukážeme, že v odsudzovaní radikalizmu pokrytecky neuplatňujeme dvojaký meter.
A tu teraz vôbec nejde o obsah sporu medzi RTVS a Smerom. Ide o to, ako sme (ne)mali reagovať na takéto kauzičky. Slová sú zbraň a na počiatku každej genocídy bolo hanlivé nálepkovanie, vyhrážanie sa a dehumanizovanie istej časti spoločnosti. To však neznamená, že nikto nie je nekritizovateľný. Každý z nás je. Dá sa to však vyjadriť aj slušne. Tak, aby sme boli schopní pozrieť sa do zrkadla aj po vytriezvení z opice rozčúlenia. A videli v ňom človeka, a nielen bezcitné zviera.