Po bombastickom ohlásení vzniku Modrej koalície, spoločnej tlačovke so stranou Spolu a sľubovaní tieňovej vlády nezostalo po mesiaci nič. Dzurinda odchod z Modrej koalície ohlásil cez médiá, predsedovi strany Miroslavovi Kollárovi nemal odvahu to povedať ani priamo do očí. Aj Igor Matovič musí na neho pozerať so závisťou.
Dzurindovo zdôvodnenie, že vedenie Spolu (Modrej koalície) nedodržalo písomné sľuby a nezvolalo snem, sú smiešne, hodné tak politických idiotov. Každému je totiž jasné, že akékoľvek rozpory či meškanie sa dali vyjasniť pri vzájomných rozhovoroch. O to však dvojnásobnému expremiérovi pravdepodobne nešlo. Nastražil lesť. Stranu Spolu si narýchlo vybral preto, lebo potreboval poistku, keby sa voľby konali ešte v júni. Nemal šancu vytvoriť vlastnú stranu a KDH mu dalo košom. Situácia sa zmenila, voľby budú v septembri, času je dosť.
Nech už si na spoločných rokovaniach Dzurinda, Kollár a predseda KDH Milan Majerský povedali čokoľvek, averzia voči liberálom zo Spolu v KDH pretrváva. A je tak trochu logické, že pre vedenie KDH bola evidentne politicky slabšia liberálna Modrá koalícia ako platforma spájania neprijateľná. Čas ukáže, či toto nebol dôvod, prečo bývalý železničiar Dzurinda neprehodil výhybku.
Pravica sa nemôže integrovať, ak v nej bude udávať tón politik minulosti. Pre liberálno-konzervatívnych politikov to znamená prekročiť tieň Mikuláša Dzurindu.
Spoliehať sa na dvojnásobného expremiéra, ktorý v prieskumoch dôveryhodnosti atakuje posledné miesto Igor Matoviča, že integruje pravicu, môže pre ňu znamenať fatálny omyl. Bývalý líder SDK má určite politický čuch, čiastočnú charizmu a vždy bol húževnatým ťahúňom. Nové myšlienky však nikdy neprinášal. Aj preto bol na začiatku iba hovorcom SDK, až neskôr sa stal z núdze lídrom. Dnes už nepotrebujeme lídra, ktorý bude ako pred 25 rokmi denne motivovať, aby sme bez reptania plnili domáce úlohy integrácie do EÚ a NATO v šibeničných termínoch.
Od Dzurindu sme doteraz počuli iba chválenkárstvo. Jeho tajomný „dream team“ spasí Slovensko. Kde je záruka, že niekto, kto uspel v jednom sektore, bude automaticky úspešný a prospešný v politike? Zvlášť, keď svoje politické názory nikde verejne neprezentoval a nepoznáme jeho minulosť. S modelom neznámych nových „nepoškvrnených“ tvárí ako spasiteľov Slovenska už máme svoje skúsenosti z posledných dvoch prezidentských volieb a z kandidátok strany Igora Matoviča.
V niečom už by mala umiernená liberálno-konzervatívna pravica mať konečne jasno. Podľa prieskumov si väčšina jej sympatizantov praje za lídra Eduarda Hegera. Nie je dôležité, ako vníma povereného premiéra väčšina, ale práve potenciálni voliči. To by mali pochopiť aj v KDH.
Pravica sa nemôže integrovať, ak v nej bude udávať tón politik minulosti. Pre liberálno-konzervatívnych politikov to znamená prekročiť tieň Mikuláša Dzurindu, jeho myslenia i spôsobov, a predstaviť novú komplexnú víziu (ktorú zatiaľ nemá) pre Slovensko, nie sa iba snažiť oprášiť staré reformy zo začiatku storočia.