Debata pripomínala dedinský futbal po prehýrenej sobotňajšej noci. Pokriky, pískanie, hlúpe poznámky. Nie od všetkých. Minister Naď najprv povedal, že z dvesto účastníkov je hlučná iba polovica, neskôr ju okresal na tretinu. Prekvapivo takúto atmosféru privítal, lebo mal konečne možnosť priamo povedať rôznym pochybovačom pravdu o vojne na Ukrajine.
Štipľavé poznámky si však mohol odpustiť. Radovať sa z toho, že si „neposlušných“ nasnímajú bezpečnostné zložky, by ho v iných demokraciách okamžite stálo kreslo ministra. Poznámka, že to, čo robia, keby robili v Rusku, išli by do basy, bola veľmi trefná – aj keď možno nepadla na úrodnú pôdu.
Oveľa menej sa držal na uzde minister zahraničných vecí. Jeho poznámky k hlučnej časti publika boli niekedy za čiarou. Hovoriť o protestujúcich ako „stáde paviánov, ktoré vulgárne ziape, chodili do školy a hádam do tej piatej triedy aj vychodili“ či odkazy, aby „niekto neziapal, lebo mu pukne žilka a dá ho dole v tom sedadle, veď sa rozpučí, aj sa tak možno najedli viacej, nech vás nevybuchne,“ nie je hodné ministra ani slušného politika.
Na druhej strane je pravda, že obaja ministri vysvetlili základné veci po lopate: prirovnali prípad Ukrajiny k údelu Slovenska a Československa, k Mníchovu, Viedenskej arbitráži či SNP. Niekedy už nemožno hovoriť príliš distingvovane, ale použiť priamy jazyk, ktorému každý rozumie.
A možno by bolo dobré, aby podobných ostrých konfrontácií bolo viac, aj v politických debatách. Pretože ak budeme jednu (zmanipulovanú) skupinu úplne vytesňovať, nakoniec podľahne úplným fantazmagóriám a zdivie.