Predkladateľom návrhu novely zjavne ide (a v skutočnosti možno iba jedine, čo sa týka Gyimesiho ako hlásnej trúby maďarského premiéra Viktora Orbána na Slovensku) o tlak na zmenu právneho poriadku prijatého v Československej republike po skončení druhej svetovej vojny. Inými slovami je to prejav Maďarskom živeného revizionizmu a iredentizmu, čomu nepochybne vládnuci politici v Budapešti zatlieskajú.
Autori si v dôvodovej správe k návrhu novely alibisticky pomohli najhroznejším utrpením Židov a Rómov počas ich masového vraždenia. Vo svojom texte pripomínajú deportáciu približne 71-tisíc Židov v rokoch 1942 – 1944 do koncentračných táborov, odvlečenie takmer 90-tisíc Maďarov v období 1946 – 1948, 32,5-tisíca Nemcov a ešte zhruba 30-tisíc občanov (títo skončili v Sovietskom zväze).
Matematika či logika predkladateľov je pozoruhodná, čo je myslené ironicky. Je totiž smutne zarážajúca. Dvanásteho apríla ako pamätného dňa sa dožadujú preto, lebo podľa nich „zo všetkých vyššie uvedených incidentov bol počtom odsunutého alebo vysťahovaného obyvateľstva najväčší odsun obyvateľstva maďarskej národnosti", pričom prvý vlak zo slovenského územia vypravili 12. apríla 1947.
Štyroch zákonodarcov z OĽaNO treba dôrazne upozorniť na niekoľko dôležitých vecí. Bol v symbolickom zmysle rozmermi utrpenia (lepšie povedané počtom zavraždených) 12. apríl 1947 výraznejší ako 25. marec 1942, keď z Popradu vypravili prvý židovský transport zo slovenského vojnového štátu do nacistického tábora smrti v Auschwitzi? Veď tamojšie peklo prežilo s veľkým šťastím len niekoľko stoviek Židov zo Slovenska. A samozrejme, zarátajme do strašnej bilancie obetí aj Rómov.
Je očividné, že zmienku o Židoch a Rómoch predkladatelia návrhu použili účelovo, aby zakryli svoj jednoznačný cieľ: upriamiť pozornosť len na vysídlených Maďarov.
Naopak, keď sa na jar 1947 vydal na cestu prvý vlak s Maďarmi zo slovenského územia do Maďarska, pasažieri sa neviezli do plynových komôr, ale do slobodného štátu. A cestovali na základe medzištátneho súhlasu: išlo o dohodu o výmene obyvateľstva v podobe československo-maďarskej zmluvy podpísanej 27. februára 1946 (počítala aj s presunom Slovákov z Maďarska). Mimochodom, o niečo neskôr, v októbri 1946, Maďarsko na Parížskej mierovej konferencii za účasti mocností (Británia, Francúzsko, USA, Sovietsky zväz) súhlasilo s návratom svojich hraníc spred roka 1938 a zároveň sa zaviazalo zaplatiť Československu vojnové reparácie, ale to je už iný príbeh.
Je očividné, že zmienku o Židoch a Rómoch predkladatelia návrh použili účelovo, aby zakryli svoj jednoznačný cieľ: upriamiť pozornosť len na vysídlených Maďarov v rámci výmeny obyvateľstva. Na Slovensku je už niekoľko rokov 9. september oficiálne Pamätným dňom obetí holokaustu a rasového násilia, čo je dôstojná spomienka na tieto nevinné obete druhej svetovej vojny.
Zároveň sa Slovensko každoročne pridáva k piete 27. januára, na kedy pripadá Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu (dátum zvolený Valným zhromaždením OSN súvisí s dňom, keď bol oslobodený nacistický koncentračný tábor v Auschwitzi). Poukázať treba aj na podobný slovenský postoj k 2. augustu, ktorý Európsky parlament vybral za Pamätný deň rómskeho holokaustu (v noci z druhého na tretieho augusta 1944 v Auschwitzi v „cigánskom tábore" nacisti zavraždili až takmer 2 900 Rómov).
Nezabúdajme ani na skutočnosť, že odsun Maďarov sa odohral s požehnaním víťazných mocností. A nemenej si spomeňme na súvislosti niekoľko rokov pred 12. aprílom 1947: vo vzťahu k Maďarsku bolo obeťou Československo a agresorom južný sused za Dunajom. Predložený návrh novely aj preto jednoznačne vyznieva ako pokus o revíziu histórie.