Vidíme to okolo seba: V novembri sa v Izraeli konali piate parlamentné voľby za tri a pol roka. Patová situácia vládne aj v Bulharsku, kde pôjdu voliči v apríli k volebným urnám už piaty raz za uplynulé dva roky! Panujú obavy, že aj nové voľby opäť prinesú rozdrobený parlament s malými šancami na vznik stabilnej vlády. Politický pat sa čoraz častejšie stáva „normou“. Príčinu treba hľadať nielen v atomizácii spoločnosti, ale aj v neochote politikov hľadať konsenzus.
Ostré deliace čiary existovali vždy aj u nás. Lenže Igorovi Matovičovi sa v očiach voličov podarilo dokonale zdiskreditovať politiku ako takú. Tie uplynulé tri roky nás naučili, že nestačí mať dobré úmysly a byť proti niečomu, ale predovšetkým treba vedieť, ako s mocou narábať. Kto toto remeslo neovláda, nemá v politike čo hľadať.
Lenže sklamaní voliči nielenže neodmietajú politických nedoukov, ako bol Matovič, ale v čoraz väčšom počte ich do parlamentu volia. Pročko, Tabák a ďalší „exoti“ sú smutnou vizitkou úpadku celej politickej triedy, lenže ak sa nezmení spôsob, ako sa tvoria kandidátky jednotlivých strán, tak sa môžeme dočkať ešte horších „politických zabávačov“.
Príčinu tohto úpadku treba vidieť v tom, ako fungujú politické strany na Slovensku. Nie sú už jasne ideologicky vyhranené, ale všetky sa snažia pohybovať kdesi v strede a nemajú prakticky žiadnu členskú základňu. To znamená, že v prípade neúspechu nemá prakticky ako dôjsť k výmene vo vedení strany, resp. odčlenením sa časti nespokojencov vznikne nový subjekt. Nehovoriac o odbornom zázemí. O nejakých odborných komisiách, aké existovali kedysi v SDĽ či KDH, môžeme dnes iba snívať.
Navyše u ľudí sa začína prejavovať značná únava z politiky. Bombastické „atómovky“ Igora Matoviča a neustále zahlcovanie politických diskusií nepodstatnými vecami, doslova „spamovanie“, vedie k únave až apatii.
Na rozdiel od roku 1998, keď v spoločnosti vládlo presvedčenie, že ide skutočne o všetko, teraz sa zdá, že voličov z letargie nepreberie nič. O to tvrdší môže byť náraz po voľbách.
Preto, na rozdiel od roku 1998, keď v spoločnosti vládlo presvedčenie, že ide skutočne o všetko – o naše smerovanie do EÚ a NATO a celkovú budúcnosť Slovenska – teraz sa zdá, že voličov z letargie nepreberie nič. O to tvrdší môže byť náraz po voľbách.
Pritom aj nadchádzajúce voľby sú rovnako dôležité ako tie pred 25 rokmi, v ktorých sa podarilo skončiť éru mečiarizmu. Pôjde v nich o to, či sa po 13 rokoch úpadku a postupného zaostávania podarí dostať Slovensko na novú trajektóriu rozvoja a rastu.
Názorové rozdiely sú jedna vec, no spoločný záujem o osud krajiny by mal byť vždy ten „najvyšší princíp“. Lenže nič také nie je badať. Ak budú predstavitelia jednotlivých táborov príliš zahľadení sami do seba a nebudú ochotní kúsok ustúpiť, prehráme všetci. A možno o rok pôjdeme k urnám znova. A potom znova…