Aspoň tak to vyplýva z Memoranda o zlepšení systému zdravotníctva, ktoré na konci minulého roka podpísali lekárski odborári a vláda. Tento bod si málokto všimol, všetci upierali pozornosť na dôležitejšie veci: zvýšenie miezd lekárov a počtu zdravotných sestier či vzdelávanie lekárov.
Teraz, keď túto absurditu ako novelu zákona predkladá poverený minister spravodlivosti Viliam Karas do pripomienkového konania, všetci sme zostali v úžase. Ak riaditelia nezabezpečia dostatok personálu a dôjde preto k úmrtiu viacerých ľudí, môže to pre nich znamenať 15 rokov za mrežami. Alebo ak za 90 dní od nástupu do funkcie riaditeľ nezabezpečí primeraný počet lekárov, zdravotných sestier (navrhuje sa čiastočná výnimka) a pôrodných asistentiek, môžu z toho byť tri roky vo väzení. Kto by chcel za takýchto podmienok vykonávať funkciu riaditeľa nemocnice? Veď pri komplikovanom financovaní zdravotníctva to znamená byť hneď od nástupu jednou nohou v base.
Lekárski odborári majú v podstate pravdu, ale pomýlili si remeslo. Riaditelia skutočne šetria na zamestnancoch. Mzdové náklady tvoria v niektorých nemocniciach až 80 % celkových výdavkov. Riaditelia často neprijmú nových lekárov, i keď ich potrebujú a na jedno miesto sa hlási aj desať uchádzačov. Najmä pre mladých lekárov je to frustrujúce a aj preto odchádzajú do zahraničia. Dopláca na to len pacient: chýbajú lekári, pri prepracovanosti dochádza k zbytočným pomýleniam, nevľúdne správanie, nedostatok empatie a tí najlepší odchádzajú preč.
Prečo by sme nemali zo štátneho rozpočtu zaplatiť toľko zdravotníckeho personálu a lôžok, ako sa patrí? To je čisto politická otázka, nielen pre politikov, ale pre nás všetkých.
Ako zaplatiť dostatok lekárov a sestier, by však nemala byť starosť odborárov, ale politikov. Existuje výnos ministerstva zdravotníctva z roku 2008, ktorý určuje, koľko lekárov a sestier by malo byť na jednotlivých oddeleniach. A to sa nedodržiava, manažmenty nemocníc šetria všade, kde sa dá, aj tam, kde sa nemá. Aj medzinárodné porovnávania krajín OECD a EÚ (zvlášť škandinávske štáty) hovoria jasnou rečou: na počet pacientov máme nedostatok lekárov a sestier.
To sa dá jednoducho napraviť – štát začne dávať na zdravotníctvo viac peňazí. Prečo by sme nemali zo štátneho rozpočtu zaplatiť toľko zdravotníckeho personálu a lôžok, ako sa patrí? To je čisto politická otázka, nielen pre politikov, ale pre nás všetkých. Kam by mali smerovať naše dane a odvody? Na dotovanie veľkých elektrických SUV? Je to iba naše rozhodnutie. Ak dane nestačia, mali by sme ich zvýšiť. Veď ide o zdravie ľudí, čo iné by mala byť naša priorita? Ľudia si radi to euro na daniach zaplatia navyše, keď budú vedieť, že smeruje na dobrú a viditeľnú vec. O primeranom počte lekárov a sestier v nemocniciach by nemali rozhodovať riaditelia, tí by mali riadiť ich chod.
Stále tu máme len nejaké reformy, analytické materiály, ale pritom by stačilo dodržiavať, čo platí, poctivo zavádzať zmeny (ohodnotenie výkonov) a mať pozitívne myslenie. Kde je vôľa, tam je cesta. A vôle v zdravotníctve akosi chýba.