V skratke – na Kysuciach sa začína výstavba nového ekoduktu (mosta pre zver ponad diaľnicu). V ceste mu však stoja domy vyše 40 obyvateľov, ktorí sa musia presťahovať. Developer im zabezpečil náhradné bývanie pri Čadci, no miestni sa búria. Obávajú sa neporiadku a nedôveru podporuje zrejme aj to, že ide o Rómov.
Mesto Čadca má výhrady, že o tom nevedeli a štát s nimi nekomunikuje. V opačnom prípade by spoločne našli vhodnejšie priestory, ktoré však nešpecifikovali. Vzťahy a dialóg medzi štátom a samosprávami tak aj tu nie sú ideálne.
Napriek tomu sa nemožno vyhnúť podozreniam z rasistických motívov. Otázkou totiž je, či by sa podobný petičný humbug riešil, ak by nešlo o Rómov. Ak by si dom kupoval niekto iný, tiež by mesto organizovalo petíciu a proaktívne sa zaoberalo technickými a hygienickými kvalitami domu? Asi len ťažko.
Každopádne je tento prípad len symptómom systémového problému – zlyhávania našej spoločnosti v efektívnom stmeľovaní komunít a integrácii. Rómske komunity boli v minulosti vytláčané na okraj a izolované v osadách. Rasizmus a averzia populácie k inakosti vytvorili marginalizované spoločenstvá. Pre odstrihnutie od života a pre zvyklosti väčšinovej populácie sa stali náchylnými na chudobu či nedostatok sociálneho zázemia. To potom generovalo ďalšie predsudky a ešte väčšie odcudzenie. Je to kolotoč bludneho kruhu segregregácie. Našou úlohou by preto malo byť hľadanie spôsobov, ako sa z neho vymaniť.
Prostredie, v ktorom žijeme, nás ovplyvňuje viac, ako by sme si boli možno ochotní priznať. Zároveň nik nemôže za to, kde sa narodil. Odsudzovaním a vytláčaním časti populácie len na základe farby pleti či dôsledkov sociálnych podmienok k ničomu nevedie.