Nájdeme tam cukor, soľ, múku, ale len v niektorých sieťach zemiaky. Ani stopa po cibuli, jej ceny letia predsa nahor, kto by ich stabilizoval, hoci aj na tri mesiace. Je tam maslo, štvrtka za 3,29 eura, keď ešte nedávno sa obchodníci pretekali v akciových cenách aj pod dve eurá…
Veľa kriku pre nič alebo chvalabohu aspoň aká-taká istota, že rožok má na štvrť roka zafixovanú cenu na 14 centoch a kilogram zemiakov vyjde na necelé euro či bochník chleba stojí iba 1,70 eura? Možno to interpretovať tak i onak, ale v zásade sa pre obyčajných spotrebiteľov, väčšina ktorých sa už naučila nakupovať v akciách, veľa nemení. Zoberme si lanské memorandum, v ktorom sa reťazce slávnostne zaviazali, že nezdvihnú marže na trinásť základných potravín.
Zlacneli?
Čítajte viac Prvé reťazce zverejnili ceny zastropovaných potravín. Pozrite si zoznam
Štatistiky ukázali, že medziročne zdraželi potraviny na Slovensku o tridsať percent, drahšie už boli len v Maďarsku. Tam ich ceny tlmili z rozhodnutia vlády úradne vyhlásenými stropmi a tesne pred Vianocami začali na trhu chýbať niektoré potraviny. Na Slovensku sa nič také nestalo, ale ceny niektorých potravín vyleteli na dvojnásobok.
Otázka znie, či museli až tam a či museli stúpať takou rýchlosťou, ako napríklad cukor. Ten zdražel ešte mesiac pred tým, než v cukrovaroch porezali prvé buľvy cukrovej repy. Zvýšenie cien sa zvalilo na vojnu na Ukrajine, paniku okolo cien energií, sucho a bohviečo ešte. Kto si v tom zhone spomenul na zmrazené obchodné prirážky a kto ich okrem dodávateľov tej či onej potraviny naozaj dokonale poznal?
Slovenské potraviny sú naozaj drahé, ľuďom vytiahnu z vrecka podľa Eurostatu štvrtinu z príjmov, ktoré minú na pokrytie všetkých svojich potrieb. Výhodnejšie je nakupovať potraviny nielen v Poľsku, ale aj v Rakúsku, dokonca nielen podstielkové, ale aj biovajíčka sú v Hainburgu lacnejšie ako v Bratislave. Ako je to možné? Čo sa deje za oponou cien potravín, absolútna väčšina ktorých sa predáva cez obchodné siete?
Určite, keď sa vyhlasujú opatrenia, ktoré majú stabilizovať rozbúrenú cenovú hladinu potravín, by bolo dobré, aby za stolom sedeli všetci, ktorí vytvárajú potravinový reťazec.
Poľnohospodári a potravinári neskrývali sklamanie po ohlásení garantovaných cien. Tak ako vlani ani tentoraz neboli spolutvorcami protiinflačného balíčka, hoci bez nich je nemysliteľný predaj slovenských potravín. Dávajú najavo, že vo chvíli, keď prichádza zlacňovanie niektorých produktov (hydina, mlieko), nie je práve férové vyhlasovať garantované, teda zastropované, stabilizované ceny. Narážajú na to, že obchod ich môže nakúpiť lacnejšie a ešte bude „za pekného“.
Určite, keď sa vyhlasujú opatrenia, ktoré majú stabilizovať rozbúrenú cenovú hladinu potravín, by bolo dobré, aby za stolom sedeli všetci, ktorí vytvárajú potravinový reťazec. Nepochybne štát môže mať od poľnohospodárov oprávnené očakávania, pretože vlani po očividnom suchu bez veľkého otáľania nalial do záchrany živočíšnej výroby 50 miliónov eur. Bez nich by sa nepodarilo udržať pri živote preriedené stáda dobytka, ošípaných.
Do záchrany ešte akej-takej slovenskej produkcie šli zdroje všetkých daňových poplatníkov. Je však dobré, aby mohli byť pri rozhodovaní o cenách potravín aj tí, čo potraviny reálne vytvárajú. Naozaj platí, že potraviny sa nerodia na pultoch obchodov, ale na poliach, v maštaliach a sú to roľníci, ktorí nesú najväčšie riziká. Znáša ich nepochybne aj obchod, ide však o to, aby zo spoločensky prospešných vecí nemal ktosi väčšiu výhodu, ako mu prináleží.
Všetko napokon preverí prax. Onedlho sa rozbehnú veľkonočné nákupy potravín. Na Vianociach a Veľkej noci Slováci nikdy nešetrili, dopriali si. Potom však prídu všedné dni, a tie otestujú, ako sa veci reálne majú.