Hoci spodné prúdy propagujúce neutralitu a myšlienky panslavizmu tu existovali vždy, boli okrajové. Z najvyšších poschodí politiky začali zaznievať, až keď sa Andrej Danko stal predsedom NR SR a svojimi spanilými jazdami do Ruska vnášal do slovenskej zahraničnej politiky chaos.
Ficove reči o tom, že zahraničná politika Smeru je orientovaná na všetky štyri svetové strany, sú v skutočnosti vábničkou pre tých, ktorí poškuľujú smerom na východ. A ako ukazujú prieskumy, nie je ich málo.
Rady nostalgikov obdivujúcich Sovietsky zväz, grupujúcich sa z radov komunistickej ľavice, ku ktorým sa pridali zástupcovia národoveckej ultrapravice, sa rozširujú. Obe skupiny majú jedno spoločné: nenávidia všetko západné a nekriticky obdivujú Putinovo Rusko.
Keď nám pred 25 rokmi hrozilo, že sa spolu s našimi susedmi nestaneme členmi EÚ a NATO, vnímali sme to ako ohrozenie našich národných záujmov. Čím to je, že dnes obe inštitúcie majú u Slovákov taký negatívny imidž?
Okrem toho, že ľudia rýchlo zabúdajú a veci im zovšednievajú, svoju aktuálnu frustráciu z politiky (ktorá je oprávnená) ventilujú nesprávnym smerom.
Je však nutné rozlíšiť medzi neschopnosťou našich politických elít normálne spravovať štát a celkovým bezpečnostno-politickým rámcom, ktorý nám zabezpečuje EÚ a NATO. Nie, Brusel naozaj nemôže za to, že máme na čele krajiny neschopných politikov. Treba si však uvedomiť, že bez Bruselu by to bolo ešte horšie. Stačí sa pozrieť na krajiny ako Moldavsko či Srbsko, ktoré doplácajú na to, že sa ocitli v politicko-bezpečnostnom vákuu. Cena za „neutralitu“ je vysoká: platia za ňu chudobou a ohrozením vlastnej bezpečnosti (Moldavsko). V našom prípade niet pochýb, že patríme k Západu. Čo by za to dali obe krajiny!
Hodnotu niektorých vecí si uvedomíme, až keď ich stratíme. Svoje o tom vedia napríklad Briti. Lepšie je poučiť sa z chýb druhých, ako ich opakovať.