Keď pred vyše rokom Rusko prekročilo hranice suverénnej Ukrajiny, Putin deklaroval, že idú demilitarizovať a denacifikovať Ukrajinu. Ťaženie na Kyjev nám naznačovalo, že cieľom je odstaviť demokratickú vládu a nastoliť bábkový režim. V tom sa však prerátali, a tak sa vojna dostala do tragickej zákopovej vojny v Donbase. Kam sa až mienia dostať týmito slepačími krokmi, nevedno…
Putin sa tak snaží mobilizovať domáce publikum naratívmi o nevyhnutnej vojne, ktorá nie je o imperialistických záujmoch, ale o bytostnom prežití Ruska. Je to však len fikcia v štýle „štát som ja". Vojenská porážka neovplyvní životy obyčajných Rusov. Veď vojna nie je v záujme bežných občanov. Zlyhanie „špeciálnej vojenskej operácie" však bude porážkou autoritárskeho režimu, ktorý Rusov presviedča, že Rusko je Putin a Putin je Rusko (nie je).
Putin sa tým chystá na „nekonečnú” vojnu. Realitou však je, že v jeho hlave drieme odjakživa. Ruský diktátor vedie vojnu proti vlastným občanom, ako aj menším susedom Ruskej federácie. Čečensko, Južné Osetsko, Abcházsko, Podnestersko, Ukrajina… To všetko sú obete ruského imperializmu a nelegitímnych nárokov na obnovu ruského impéria.
Na domácom fronte v Rusku zas eskaluje vojna proti vlastným občanom. Teda najmä tým, ktorí sa odvážia kritizovať neocársky režim či ťaženie proti Ukrajine. Jednoducho „výpredaj” trestov odňatia slobody… Odmietaš narukovať? Basa. Pochoduješ za mier? Basa. Pomenuješ vojnu vojnou? Basa….
Ruskí vojaci si zas musia vyberať medzi mlynčekom na mäso a guľkou od vlastných, ak odmietnu prvú alternatívu. A to sú len čriepky z celého obrazu. Ako toto môže niekto podporovať? Či hovoriť o tom, že Rusko bojuje za mier? Veď to je absurdné.
Z druhej strany sa častokrát ozýva, že veď predsa ani naša demokracia nefunguje, ako by mala, a celkovo že to tu nie je žiadna sláva. To všetko je pravda. No zásadný rozdiel spočíva v otázke miery.
To skutočne chceme žiť v takomto svete? Skutočne chceme byť súčasťou vplyvovej sféry režimu, ktorý si nectí demokratické princípy a základné ľudské práva?
Z druhej strany sa častokrát ozýva, že veď predsa ani naša demokracia nefunguje, ako by mala, a celkovo že to tu nie je žiadna sláva. To všetko je pravda. No zásadný rozdiel spočíva v otázke miery. Frustrácia z tragického stavu slovenskej demokracie je namieste. Treba si však uvedomiť, že stále máme (oproti Rusku) slobodné a férové voľby. Nefalšujú sa tu hlasy a občania majú vplyv na to, kto im bude vládnuť.
Takisto môžeme mať oprávnené výhrady napríklad k blokovaniu dezinformačných webov a okliešťovaniu slobody prejavu v mene ochrany spoločnosti pred čoraz úspešnejšími hoaxmi. No nik tu na roky nezatvára ľudí, ktorí velebia Rusko či spochybňujú naše úsilie podporovať sebaobranu Ukrajiny. V Rusku stačí zakričať na námestí „Nie vojne" a pochodovať za mier a môžete očakávať niekoľkodňový pobyt v cépézetke. Na to stačí aj malý protestný nápis na papieri.
Všetci (hádam) chceme žiť v slobodnej a demokratickej spoločnosti. Jej aktuálna verzia nie je ideálna. To však neznamená, že ju nemôžeme spoločne zlepšovať. V tom spočíva zásadný rozdiel oproti ruskej vízii usporiadania spoločnosti. Nepripusťme, aby sa udomácnila aj u nás.