Samosudca ŠTS ako dôvod odmietnutia obžaloby uviedol „závažné procesné chyby, najmä porušenia práva na obhajobu”. Konkrétne malo ísť napríklad o krkolomné termíny na vyjadrenie sa obhajoby. Proti rozhodnutiu podal prokurátor sťažnosť, a tak je v rukách Najvyššieho súdu, či sa prípad vráti do prípravného konania. Z obžalovaných by boli opäť „len” obvinení a do procesu bude môcť zasiahnuť šéf prokuratúry. Ako sa z toho vymotať?
Pochybili orgány činné v trestnom konaní? Pravdepodobne áno. Ide o vážnu vec? Áno, pričom ak sa pochybenia potvrdia, budú sa musieť napraviť. Svedčí to o politickom motíve celého trestného stíhania? Ani náhodou. Sudca totiž nenamietal obsahové, ale procesné pochybenia, pričom otázku závažnosti rozuzlí Najvyšší súd. Namieste je preto zdržanlivosť.
V každom prípade je dôležité nezabúdať na širšie súvislosti. Tie nám totiž často unikajú pod náporom každodenného tsunami správ. Už roky má verejnosť dôvodné podozrenia o únose štátu počas vlád Smeru. Pochybné vratky DPH, sledovania novinárov, únos Vietnamca, Kočnerovo zametania s Trnkom či Počiatkove rozhovory s generálnym prokurátorom o tom, ako Slota „oholil” Fica pri podvodoch s emisiami. A to všetko sú len čriepky príkladov, ako náš právny štát „padal na hubu”. Reakcia na vraždu novinára Kuciaka bola už len poslednou kvapkou v pohári spoločenskej frustrácie z toho, ako si tu politici a oligarchovia robili dobrý deň zo spravodlivosti. Tento kontext je dôležitý a zásadný hlavne preto, že politici sa každý deň spoliehajú na krátku pamäť voličov.
Na výkon spravodlivosti a fungovanie právneho štátu sa nesmieme pozerať selektívne a s krvavými očami. Len ťažko sa dá konzistentne tvrdiť, že žijeme v totalite 50. rokov a zároveň to, že spravodlivosť funguje, keď súdy odmietnu obžalobu niekoho z „našich ľudí”. Ak sledujeme verejný diskurz, tak takéto preraďovanie výhybky podľa toho, čo komu viac vyhovuje, sa robí čoraz častejšie. Je to prejavom aj toho, že v polarizovanej spoločnosti niet nezávislých inštitúcií. A to je nebezpečné.
Ak namiesto priznania si chyby aktéri odvádzajú pozornosť, diskreditujú autora či prechádzajú do protiútoku, svedčí to spravidla o tom, že niečo naozaj majú za ušami.
Vidíme to napríklad aj v prípade trestného stíhania vyšetrovateľov NAKA. Keď sa na verejnosť dostali nahrávky z poľovníckej chaty, Fico sa bránil tým, že nebude komentovať nelegálne získané materiály. Dnes sa však sám oháňa nahrávkami rozhovorov vyšetrovateľov, ktoré nemal ako získať legálnym spôsobom. A čo je ešte zásadnejšie – ukazuje sa, že s prepismi manipulovali tak, aby vyhovovali ich naratívom o politicky motivovanom stíhaní. Keď s tým bol Fico konfrontovaný, menil interpretáciu a odvádzal pozornosť.
V každom prípade – káuz je už toľko, že nezainteresovaný pozorovateľ sa v tom musí strácať. Veci tiež vôbec nepomáha rozvírené bahno interpretačnej vojny. Dobrým lakmusovým papierikom sú však vo všeobecnosti reakcie aktérov na vecnú a dôvodnú kritiku na ich adresu. Ak namiesto priznania si chyby odvádzajú pozornosť, diskreditujú autora či prechádzajú do protiútoku, svedčí to spravidla o tom, že niečo naozaj majú za ušami. Sledujme preto, ako sa k vyčítaným pochybeniam postaví špeciálna prokuratúra a vyšetrovateľka. Aj to nám veľa napovie.