Medzi šestnástimi nádejnými kandidátmi na nové strany je napríklad Jablko Ďuriš Nicholsonovej, Hnutie – Stabilita Varehu, Dzurindovi Modrí či Baránkov Zdravý rozum. Ambíciám a snom sa medze nekladú.
Ak uspejú so zberom podpisov, tak sa pridajú k 55 aktívnym stranám na Slovensku. A to je viac ako dosť. Riešením však nemusí byť sprísňovanie podmienok na vznik strán, ale apel na zvýšenie demokracie v existujúcich „mainstreamových” stranách. Tie sú totiž kostrbaté a zabetónované.
Strany sú pritom kľúčovým aktérom demokracie a spojkou medzi občanmi a výkonom verejnej moci. No namiesto toho, aby reflektovali požiadavky zdola a vzdelávali občanov, slúžia len ako mocenský výťah pre vyvolených.
Aj v dôsledku fungovania médií a sociálnych sietí sa potreba veľkej členskej základne vytratila. Načo sa zaoberať záujmami veľkého počtu ľudí a tým ohrozovať svoju moc nejakou vnútornou demokraciou, ak nám na úspech stačí hŕstka statočných pätolizačov, ktorí chodia do „debát” a robia krovie na tlačovkách?
Potom stačí už len pútať pozornosť hocijakými kontroverznými vyhláseniami, burcovaním hnevu či vyvolávaním strachu a zopár percent sa kde-tu naškriabe. Tieto pravidlá hry deformujú celý politický systém a prehlbujú nedôveru v demokraciu. No pre nádejných politikov je to výhodné. Pochopiteľne, že vidina „lacného” úspechu potom láka toľkých špekulantov, ktorí zakladajú všakovaké obskúrne strany.
Vyhliadky na zmenu tejto hry nie sú príliš ružové. Strany nerady menia pravidlá, ktoré ich vyniesli na Olymp. To však neznamená, že sme bezmocní. Stačí, ak do nášho rozhodovania zaradíme faktor povahy strany, ktorú mienime voliť. Dokáže vymeniť predsedu a nerozpadnúť sa? Je transparentná pri zostavovaní kandidátky? Má vôbec nejakú členskú základňu? Vnútorná demokracia strán je nesmierne dôležitá. Bez férovej a transparentnej hry nemôžeme očakávať, že jej občania budú dôverovať.