A hoci minister Samuel Vlčan v pondelok oznámil, že testované vzorky múky a obilia z Mlyna Kolárovo neboli kontaminované a ani zdraviu škodlivé, červík pochybností v hlavách ľudí nepochybne ostal, a najmä táto kauza poškodila dobré meno dotknutého mlyna. Opäť sa potvrdzuje platnosť slov: radšej hamovať, ako banovať.
Keď začiatkom minulého leta EÚ zrušila dovozné clá na obilie, zdôrazňovala sa najmä potreba pomôcť Ukrajine. Ojedinele síce v tejto súvislosti zaznievali kritické hlasy, no málokto počítal s tým, že by obilie z vojnou zmietanej krajiny mohlo zaplaviť náš trh. Primárne bolo predsa určené krajinám Afriky a Blízkeho východu. Lenže Poľsko, Maďarsko aj Slovensko napokon zaplavila lacná pšenica od nášho východného suseda a oheň bol na streche.
Tak ako vo všetkom ide o peniaze. Navrhovaná kompenzácie pre našich poľnohospodárov vo výške 57 miliónov eur sa im zdala malá, a tak sa Slováci spolu so svojimi susedmi „zaťali“, nehľadiac na to, že porušujú pravidlá EÚ.
Takáto reakcia sa v krajine, kde už aj tak viac ako polovica potravín pochádza z dovozu, dala očakávať. Obilie je jednou z málo komodít, pri ktorej sme ešte sebestační. Ak by sme ešte aj tu mali ustupovať, tak naše poľnohospodárstvo to môže „úplne zabaliť“.
Z tejto kauzy plynie niekoľko poučení: veci treba jasne pomenovať a nemaskovať ich za niečo, čo nie je pravda. Jedna vec je ochrana spotrebiteľov pred nekvalitnými potravinami, no neradno ju zamieňať za ochranu vlastného trhu. Nevypláca sa to, lebo strach je najlepší priateľ politikov a tí, keď môžu, zneužijú vo svoj prospech čokoľvek. A v neposlednom rade: predčasné uzávery, ktoré vzápätí politici dementujú, neprispievajú k všeobecnej dôvere ľudí v systém.