Bývalý tajomník ministerstva zahraničných vecí a odídenec zo SaS na jednej strane deklaruje, že sa mu do politiky nechce, že ho to takéto prostredie neláka. Na strane druhej však svoje zvažovanie dôvodí tým, že vníma ohrozenie zahraničnej politiky. A tak zjavne nemá na výber a musí sa obetovať pre Slovensko. Na ktorú rozbiehajúcu či potápajúcu sa loď nasadne, však zatiaľ ešte nevieme. Klus však skloňuje Demokratov či KDH.
Vzhľadom na to, ako podržal Eduarda Hegera, nehlasoval za pád jeho vlády a postavil sa proti Sulíkovi, je pravdepodobné, že skončí práve v Hegerových Demokratoch. To však nie je až také relevantné ako jeho apel na spojenie Demokratov s KDH. To je totiž niečo, čo sa snaží presadiť napríklad aj Juraj Šeliga. Aktuálne prieskumy totiž naznačujú, že do parlamentu sa pri samostatnej kandidatúre nemusí dostať žiadna z týchto strán. Vraví sa pritom, že o osude Slovenska rozhodnú strany, ktoré sa do parlamentu nedostanú.
Myšlienka spájania týchto dvoch subjektov dáva na prvý pohľad zmysel. Oba sú na stredopravom spektre s konzervatívnym nádychom. Prax však môže byť komplikovanejšia. História (ne)spolupráce subjektov v tomto spektre nám totiž ukazuje, že v drvivej väčšine prípadov vyhrávajú egá nad záujmom krajiny a straníckeho systému ako takého.
Eduard Heger sa napriek svojim zlyhaniam vidí na premiérskej stoličke a KDH je zas štandardnou stranou s normálne rozvitými štruktúrami. Buď by teda spájanie bolo len fiktívne v podobe zlúčenia strán, ako projekt OĽaNO+ (čo je nepravdepodobné), alebo by museli ísť do predvolebnej koalície. S ňou by však museli prekonať sedempercentnú hranicu, aby sa dostali do parlamentu. A to po skúsenostiach s PS v minulých voľbách môže byť nemalým strašiakom a argumentom pre tých, ktorí uprednostňujú vlastný prospech a kresielko pred spoluprácou. Onedlho uvidíme, akou cestou nakoniec vyklušú.