Keby kajúcnik Heger myslel sebabičovanie vážne, tak by sa z premiérskej stoličky porúčal sám. Pretože to bola jediná šanca ako so cťou zabojovať o holé politické prežitie. Minister pôdohospodárstva Samuel Vlčan je jeho človek. On si ho dotiahol na post poradcu a neskôr ho nominoval na stoličku ministra. Prečo sa Vlčan vlastne stal ministrom (rovnako ako Vladimír Lengvarský), zostáva dodnes záhadou.
Ešte väčšou záhadou je to, prečo ho Heger nevyzval o navrátenie 1,5 miliónovej dotácie, čo by každý rozumný politik s pudom sebazáchovy bez zaváhania urobil. Dva týždne od ministra životného prostredia Jána Budaja vedel o schválení dotácie Vlčanovej rodinnej firme. To si azda myslel, že si to nikto nevšimne?
Prezidentka Zuzana Čaputová, ak nechce neporušiť sľub, že po ďalšom vážnom zlyhaní vlády vymenuje úradnícku, musí tak urobiť. Hoci do volieb chýbajú necelé štyri mesiace, je to lepšie riešenie, ako nechať pri moci polorozpadnutú vládu, v ktorej hrozí, že vybuchne ďalšia „mína“. Je to aj v jej záujme, ak uvažuje o znovuzvolení. Jej politický osud bude závisieť od toho, či bude mať šťastnú ruku pri výbere prípadného nového premiéra a ministrov.
Zmráka sa aj nad novou Hegerovou stranou, ktorá len nedávno vznikla a okamžite sa pasovala za veľkého zjednotiteľa pravicových strán. Ak vládu stíha jedna kauza za druhou, odchádzajú ministri, musí sa to negatívne prejaviť už aj tak na malých preferenciách Demokratov. Kto sa bude chcieť spájať s upadajúcou stranou? Sulík, Matovič ani Majerský pomocnú ruku nepodajú.
O čo vládli štyri pravicové koalície od roku 1998 lepšie ako tri smerácke? Kauzy, naši ľudia, klientelizmus, korupcia. Kedy sme zažili taký rozklad vládnutia, ako za posledné tri roky, ktoré mali priniesť historickú zmenu k lepšiemu?
Pochybil aj Ján Budaj. Keď sa 20. apríla dozvedel o dotácii Vlčanovej rodinnej firme, alibisticky napísal list premiérovi. Namiesto toho, aby urobil tlačovku, kryl „nášho človeka“. A zarážajúca je aj skutočnosť, že dovtedy nič netušil, nevedel, čo sa mu deje na ministerstve. Sám Budaj by mal tiež zvážiť ďalšie pôsobenie v politike.
Až prešetrenie ukáže, prečo tučnú dotáciu dostala iba Vlčanova rodinná firma a ostatných sedem žiadateľov neuspelo. Momentálne to vyzerá na „riadený“ proces s cieľom zabezpečiť si dobrý odpadový biznis po ukončení „ministrovania“. Pochybnosti o Vlčanovom morálnom kredite sa objavili už pri jeho menovaní. Na prelome rokov 2021 a 2022 si štedrú dotáciu „vyboxoval“ jeho štátny tajomník, ministra vtedy podržal Heger. Tu nejde iba o etické zlyhanie Vlčana, ale o nehoráznu drzosť. A to nehovoríme o vyhrážaní sa podpredsedníčke vlády Veronike Remišovej.
Neobstoja ani výhovorky Igora Matoviča. Vlčan bol menovaný za štátneho tajomníka v marci 2020 ako človek OĽaNO. Žiadny Heger, Matovič bol vtedy „kráľom“. A predsedom OĽaNO bol stále, u Hegera si dokázal presadiť, čo sa mu zachcelo („atómovky“). Keby chcel, Vlčan (i Lengvarský) by dávno na stoličke nesedel.
A maslo na hlave má aj Richard Sulík. Okrem toho, že s Matovičom presadil, aby tento poverený kabinet vládol až do 30. septembra, dušoval sa, že bez odvolaného ministra financií bude kabinet vládnuť prinajmenšom dobre.
Kauza Vlčan nastavuje tiež zrkadlo: o čo vládli štyri pravicové koalície od roku 1998 lepšie ako tri smerácke? Kauzy, naši ľudia, klientelizmus, korupcia. Kedy sme zažili taký rozklad vládnutia, ako za posledné tri roky, ktoré mali priniesť historickú zmenu k lepšiemu?