Treba si však uvedomiť, že úradnícka vláda je vždy núdzovým riešením, len na obmedzený čas. Prichádza v situáciách, keď strany nie sú schopné sa dohodnúť. A keďže ústava tento pojem ani nepozná, neexistuje ani nejaký ustálený legislatívny postup, ako by mala vzniknúť. Vždy sa jedná ad hoc.
Ak sa pozrieme do susedného Česka, kde mali tri úradnícke vlády, ich vznik bol zakaždým trochu iný. Prvú úradnícku vládu – Tošovského – v roku 1997 síce fakticky vymenoval prezident Václav Havel, no rokovaním o jej budúcej podobe poveril predsedu KDU-ČSL Josefa Luxa. Keďže jej súčasťou boli aj zástupcovia „lidovcov“ a ODA, tak bola označovaná za „poloúradnícku“.
Druhá úradnícka vláda, na čele ktorej stál Jan Fischer, vznikla v roku 2009 dohodou medzi dvomi vtedy najsilnejšími stranami. Do tejto vlády si Jiří Paroubek (ČSSD) a Mirek Topolánek (ODS) nominovali ľudí, ktorí v nej zastupovali záujmy ich strán. Preto aj túto vládu možno označiť ako „poloúradnícku“.
Tošovského aj Fischerova vláda však získali v parlamente dôveru, čím sa líšili od tretej Rusnokovej vlády. Tá vznikla úplne inak. Prezident Miloš Zeman síce najprv formálne rokoval so zástupcami jednotlivých politických strán, no napokon poveril vedením vlády svojho kamaráta Jiřího Rusnoka. Tento úradnícky kabinet preto nazývali aj ako „vláda priateľov Miloša Zemana“.
Malý exkurz k našim susedom ukazuje, že vznik a obsadenie úradníckych vlád sa môže značne líšiť. Nehovoriac o praxi v Európe, ktorá je veľmi rôznorodá.
Pravdou je, že prezidentka Zuzana Čaputová mohla zvolať okrúhly stôl, ku ktorému by pozvala zástupcov všetkých strán, čím by eliminovala výhrady svojich politických oponentov. Je však otázne, do akej miery by boli ochotní pristúpiť na konštruktívny dialóg. Skôr sa dá predpokladať, že by si našli nejakú zámienku, aby boli proti. Ona by však bola „z obliga“. Vzhľadom na to, že na možnosť úradníckej vlády sa pripravovala už od januára, a teda ju netlačil čas, to platí dvojnásobne.
Čaputovej vláda „kríva na pravú nohu“, lebo v nej nájdeme iba ľudí od stredu doprava. Na jednej strane neprekvapí, že vládu vytvorila „na svoj obraz“, na druhej strane premárnila šancu vyslať do spoločnosti signál, že chce vybalansovaný kabinet.
Tým, že o zložení úradníckej vlády rozhodla prakticky sama (okrem konzultácií s budúcim premiérom Ódorom), jej do značnej miery poskytla legitimitu. Mala by preto rátať s tým, že jej prischne nálepka „Čaputovej vláda“ a obaja spomínaní politici na ňu budú útočiť.
V neposlednom rade Čaputovej vláda „kríva na pravú nohu“, lebo v nej nájdeme iba ľudí od stredu doprava. Na jednej strane neprekvapí, že vládu vytvorila „na svoj obraz“, na druhej strane premárnila šancu vyslať do spoločnosti signál, že chce vybalansovaný kabinet.
To sa jej, samozrejme, môže vypomstiť pri prezidentských voľbách, kde sa bude uchádzať nielen o hlasy pravicových voličov.