Ódorova dilema so šéfom tajných

Vláda odborníkov sa len rozbieha a už stojí pred tvrdým politickým orieškom. Do akej miery by mali vyvažovať medzi politicky vhodnými a principiálne správnymi rozhodnutiami? Mala by vláda odstaviť Sme rodinu od Slovenskej informačnej služby (SIS)?

17.05.2023 19:00
debata (13)

Vláda Ľudovíta Ódora má za sebou prvý rokovací deň. Hlavnou náplňou bola výmena štátnych tajomníkov. Nové osobnosti – odborníci zasadnú do kresiel na ministerstve zdravotníctva, životného prostredia a na rezorte práce. Pri prezretí ich životopisov len ťažko možno pochybovať o tom, či im chýba odbornosť a inštitucionál­na pamäť.

Vystriedanie štátnych tajomníkov, ktorí sú pravými rukami a najbližšími spolupracovníkmi ministrov je pochopiteľné. Tvrdším orieškom je otázka zmeny riaditeľa SIS. Tá si totiž žije vlastným životom a je aktívnym hráčom v takzvanej policajnej vojne.

Tu však vzniká prvá dilema Ódorovej vlády, pod ktorú SIS spadá. Mala by uprednostniť principiálnosť a to, čo považuje za dobrú vec? Alebo by sa mala podriadiť politickej realite a nerozdúchavať nový konflikt s hráčmi, ktorí zatiaľ vládu aspoň vlažne podporujú?

O tom, že ide o politickú otázku pritom niet pochýb. Pri kreovaní Matovičovej vlády v roku 2020 spadla SIS do vienka Kollárovej strane Sme rodina. Malo ísť o kompenzáciu za to, že sa jej neušiel silový rezort. Riaditeľom sa tak stal Vladimír Pčolinský, ktorý už stihol mať korupčné opletačky so zákonom. Teda pokým mu s tým „nepichol” generálny prokurátor (kandidát Sme rodina).

Kormidla SIS sa tak chopil právnik Michal Aláč, ktorý sa príliš neprezentuje na verejnosti. No v kontexte netransparentného ekosystému SIS s chabou kontrolou pochybnosti nemiznú.

Ľudovít Ódor tak stojí pred neľahkou (a iste nie jedinou) dilemou. Vybrať si medzi tým, čo je principiálne správne či tým, čo je politický vhodné.

Šéf SIS by mal mať dôveru vlády, ktorej je podriadený. Či to tak je v prípade Ľudovíta Ódora, zatiaľ nevieme. Možno však očakávať, že ak by Aláča vymenili, tak by mali s prezidentkou na krku ďalšieho neprajníka – Borisa Kollára. Ľudovítovi Ódorovi by sa tak nemusel podariť sľúbený pokoj a nerozdúchavanie politických konfliktov. Prezidentka by sa zas stala terčom nového oponenta, čo môže uškodiť jej ambíciám na znovuzvolenie.

Ľudovít Ódor tak stojí pred neľahkou (a iste nie jedinou) dilemou. Vybrať si medzi tým, čo je principiálne správne či tým, čo je politický vhodné. To nám mimochodom potvrdzuje, že apolitickosť je len ilúziou. Politike sa nevyhneme už len ako bežní občania, nieto ešte v pozícii predsedu vlády. A aj nečinnosť je politickým krokom. V najbližšom čase zistíme, ako premiér roztne tento gordický uzol. To môže poslúžiť ako lakmusový papierik, ktorý vykreslí kontúry jeho zvažovania pri obdobných dilemách v budúcnosti.

Bez ohľadu na krok vlády nám však umožňuje otvoriť diskusiu o systémových nedostatkoch SIS. Podstata problému totiž spravidla nespočíva v hráčoch, ale v mantineloch a pravidlách hry. V tomto prípade inštitúcie SIS, ktorej chýbajú spoľahlivé kontrolné mechanizmy.

Zatiaľ čo otázka výmeny vedenia SIS je slovami Ódora „otvorená”, potreba jej systémovej reformy je nepochybná. Škoda len, že ju nepociťujú tí, ktorí si naplno užívajú jej exkluzívne služby.

© Autorské práva vyhradené

13 debata chyba
Viac na túto tému: #SIS #Ľudovít Ódor #vláda odborníkov