Majú pravdu klimatológovia, keď hovoria o globálnej klimatickej zmene? A čo je jej podstatou? Len zmena prúdenia vzduchu a morských vôd? Tieto otázky sa opätovne vynárajú a konfrontujú nás so súčasnou praxou hospodárenia na pôde, budovania nových sídel, priemyselných parkov a ciest.
Mnohé veci sme ponechali na náhodu, však ono sa to napokon nejako ustáli. V priebehu posledných tridsiatich rokov sa krajina zmenila na nepoznanie. Aj posledná nádielka dažďov pripomenula, že sa o ňu nestaráme tak, ako by sme mali. Keď je sucho, horekujeme, že nám chýbajú závlahy, a keď prídu mokré roky, také boli v minulom desaťročí dva – rok 2010 a rok 2014 – prekvapia nás povodne. No nielen vtedy.
Tieto prekvapenia hovoria, že sa vlády a samosprávy celé desaťročia nestarali o nákladne vybudovanú hydromelioračnú sústavu. Stovky kilometrov kanálových sietí sú spustnuté, plné nánosov a porastené vegetáciou. Výstavba rodinných domov sa dostala do inundačných území, kde sa raz za čas vylejú potoky a rieky. O hydromelioračných zásahoch do krajiny sa vášnivo diskutuje medzi aktivistickými zoskupeniami a zvyškami štátnych inštitúcií, ale debaty nevyústili do potrebných korekcií.
Chýbajú na ne peniaze aj vôľa. Diskusia je všetko, čin nič.
Žijeme v dobe extrémov, ale takmer na ne nereagujeme. A ak, tak až vtedy, keď sa prelomia hrádze. Politikou hlboko rozdelená spoločnosť akoby oslepla. Len povodne a sucho jej pripomínajú, že musíme nielen vnímať, ale aj primerane odpovedať na zmeny počasia, ktoré ohrozuje podstatu našej existencie.