Napriek dôvodeniu súdu možno jeho verdikt ťažko pochopiť. Vo svojej argumentácií sa opiera napríklad o to, že Andruskóova výpoveď o Kočnerovej objednávke môže byť náhodná, či o to, že Zsuzsová mohla Kuciaka dať popraviť z vlastnej vôle a bez spolupráce s Kočnerom. A to je len špička ľadovca pochybností.
Tie totiž nemiznú aj v kontexte predošlého rozhodnutia Najvyššieho súdu, ktorý v podstate konštatoval, že prvostupňový súd predtým rozhodol predčasne, nezistil náležite skutkový stav, nevyrovnal sa so všetkými okolnosťami prípadu, zrozumiteľne neodôvodnil rozhodnutie a nevykonal všetky potrebné dôkazy. Tie, ktoré vykonal, hodnotil v rozpore so zákonom, „z čoho vyplynul nesprávny právny záver rezultujúci do oslobodzujúceho rozsudku”. Zdá sa teda, že sa zopakovali podobné chyby. Prípadom sa teda bude opäť zaoberať Najvyšší súd.
V teórií platí zásada – v prípade pochybností v prospech páchateľa. Po prvom verdikte sa dalo chápať, že tlak verejnosti a dostupné dôkazy nemusia stačiť na odsúdenie Kočnera. No ak Špecializovaný trestný súd po upomenutí zo strany Najvyššieho súdu dospel v Kočnerovom prípade k tomu istému záveru, nemožno sa zbaviť pocitu nespravodlivosti.
Súd sa v terajšej argumentácií opieral aj o to, že boli k dispozícií „len” nepriame dôkazy. Právo však nestanovuje váhu rôznych druhov dôkazov. Odsúdenie páchateľa je možné aj na základe nepriamych dôkazov. Podstatné je, aby tvorili súvislú reťaz udalostí, ktoré na seba logicky nadväzujú. Zatiaľ čo nemožno vylúčiť, že na konci dňa súd postupoval správne, dôveryhodnosti svojho rozhodnutia v žiadnom prípade nepomohol.
Spoločnosť a dôvera v justíciu síce prehrali bitku, no ani zďaleka nie celú vojnu. Nemali by sme preto rezignovať na to, že spravodlivosť melie pomaly, ale isto. I keď to je niekedy náročnejšie než inokedy.