Ruské „víťazstvo” v Bachmute je viac Pyrrhovo než symbolické. Je preto záhadou, prečo investovali tak veľa energie a premárnených životov do získania zdevastovaného mestečka. Nemá pre nich nielen strategický, ale ani taktický význam. Odhady pritom hovoria, že Rusi stratili (len!) pri Bachmute stotisíc mužov (zranení a padlí). Už dlho sme neboli svedkami takej vysokej ceny v podstate za nič.
Daň, ktorú si Rusi vydobyli od Bachmutu, je enormná – z kedysi 70-tisícového mesta zostali len ruiny a enormný cintorín. Takto vyzerá „ruskij mir” a oslobodzovanie, po ktorom volá aj nejeden spoluobčan. Domáci, ktorí to prežili a museli utiecť, sa iste Voloďovi odvďačia za „kus dobrej roboty”.
Čo teda ďalej? Pokračovanie postupu ruskej armády je málo pravdepodobný. Každé ďalšie mestečko by bolo pre Rusov novým Bachmutom. Preto sa sústredia skôr na obranu. Okrem toho, ako uvádza Inštitút pre štúdium vojny, ruský postup „neposkytuje operačne významný terén na vedenie ďalšej ofenzívy či ani značne silnú obrannú pozíciu voči možnej ukrajinskej protiofenzíve”. Ide teda o pridrahé a bezvýznamné víťazstvo, ktoré navyše môže trvať kratšie, než by si Rusi priali. Hlavne, že majú materiál na veľkolepú propagandu o úžasnom víťazstve, čo, mimochodom, replikujú aj ich slovenské „pobočky”.
Súčasný vývoj ruskej vojenskej agresie voči Ukrajine naznačuje, že pre ruskú neochotu rokovať mier tak rýchlo nepríde. O to dôležitejšie je podporovať Ukrajinu v jej obrane a boji za vlastnú existenciu. Jasným odkazom všetkým agresorom, že odhrýzanie území menších susedov sa nevypláca, prispievame k mieru na svete. V opačnom prípade bude len otázkou času, kedy sa niekto posilnený benevolentnosťou medzinárodného spoločenstva pokúsi zopakovať podobné šialenstvo.