Slobodu a Solidaritu Richarda Sulíka postupne opustili viaceré významné tváre, ktoré jej dávali imidž. A po druhom povalení vlády sulíkovcov začali húfne opúšťať aj skalní voliči. Len tesne nad päťpercentnou hranicou držiaca sa SaS sa rozhodla riskovať. Pred voľbami sa nebude s nikým spájať, verí si, že to zvládne. Neostáva jej nič iné, ako „nakupovať“ známe osobnosti.
Zásadoví liberáli, ktorí často tvrdia, že zo svojich princípov nikdy neustupujú (a v praxi to nejedenkrát potvrdili), zašli až tak ďaleko, že teraz získali na svoju súpisku bývalého predsedu konzervatívneho KDH Alojza Hlinu. Parádny ideový kotrmelec.
V dobe, keď liberáli i konzervatívci sú v podstate na nože a jedni obviňujú druhých z mravnostného „kazenia sveta“, akvizícia bývalého lídra konzervatívcov, aj keď umierneného, na súpisku principiálnej strany „bezbrehej“ slobody zarazila. Nuž ale na Slovensku je to proste tak. Obchod to je vzájomne veľmi výhodný. Saska potrebuje známu tvár, než už to je ktokoľvek. Najlepšie človeka, ktorý svojou teatrálnosťou v minulosti zatieňoval aj veľkého „majstra odboru“ Igora Matoviča, na ktorého kandidátke OĽaNO aj vstúpil do veľkej politiky. Hlina zase potrebuje návrat do politiky, veď permanentný záujem o seba samého (či vlastné „kúsky“) mu už chýba.
Čím menej bude v budúcom parlamente ľudí, ktorí nevedia v ničom ustúpiť alebo dať férové návrhy, tým je to pre Slovensko lepšie. Už toho máme totiž za posledné roky dosť.
Nemenej prekvapujúce sú žabomyšie vojny strán pohybujúcich sa pod piatimi percentami, respektíve pod jedným percentom. Tie svoje zásadové postoje napriek nepríjemnému pohľadu do zrkadla nemenia. Nevieme, či im chýba pud politickej sebazáchovy, alebo sa vôbec nechcú dostať do parlamentu.
Víkendové rokovanie Demokratov Eduarda Hegera s Modrými dvojnásobného expremiéra Mikuláša Dzurindu, s Maďarským fórom bývalého ministra poľnohospodárstva Zsolta Simona a so staronovým Mostom-Híd stroskotali. Oba bloky majú vo vysvetleniach kus svojej pravdy.
Návrh Demokratov na prerozdelenie pozícií na kandidátke určite nebol veľmi férový, zvlášť po tom, čo sa hegerovci museli s hanbou porúčať po Vlčanovom škandále z vlády. A pravdu majú aj Demokrati, keď hovoria o sebectve. Lebo ako často rád opakoval Dzurinda: „Kde je vôľa, tam je cesta.“ A tu teraz vôľa asi nie je, inak by rokovania nestroskotali na jednom nedorozumení počas jedného víkendu.
Nie je to žiadna nová vec na slovenskej politickej scéne. Napriek tomu, že stranám tečie do topánok, lídri sa radšej budú medzi sebou handrkovať a vyžívať sa v osobných animozitách. Každému súdnemu človeku je pritom jasné, že bez spojenia sa na spoločnej kandidátke, ešte s pribratím Jablka Lucie Ďuriš Nicholsonovej, nemajú tieto strany žiadnu šancu.
Na druhej strane nás to môže iba tešiť. Čím menej bude v budúcom parlamente ľudí, ktorí nevedia v ničom ustúpiť alebo dať férové návrhy, tým je to pre Slovensko lepšie. Už toho máme totiž za posledné roky dosť.