Inštitút dôverníctva, ktorý začiatkom roka predložil exminister spravodlivosti Viliam Karas a snažil sa ho prezentovať ako ústretové gesto voči LGBTI+ ľuďom, bol paškvil, aký nemá v Európe obdobu. Konzervatívna vláda sa ním snažila zalepiť ústa členom tejto komunity po vražde na Zámockej ulici.
Ministri si uvedomovali, že situácia je neudržateľná, a preto niečo musia urobiť, no zároveň im vnútorné presvedčenie bránilo, aby pripravili zákon, ktorý by plnohodnotne riešil otázku registrovaného partnerstva na Slovensku, tak ako ho poznáme v drvivej väčšine krajín EÚ. Výsledkom bol spomínaný paškvil, ktorý namiesto partnerov urobil z ľudí „dôverníkov“.
Spôsob, akým sa bývalá vláda rozhodla zjednodušovať život párom rovnakého pohlavia, bol pre ňu príznačný. Zaujala čisto formalistický prístup, ktorý namiesto toho, aby riešil túto problematiku komplexne v rámci rodinného práva, bol len akýmsi apendixom už existujúcich noriem v občianskom zákonníku.
A tak sa nemožno čudovať, že Igor Matovič je namiesto riešenia merita veci schopný ešte teraz vyprávať báchorky o „dvoch babičkách, ktoré ostali samy a chcú si pomáhať, napríklad ak je jedna z nich v nemocnici a niektoré úkony nemôže vykonávať“.
Na konskú dávku demagógie u predsedu OĽaNO sme si už zvykli, smutné je, že v parlamente sa našla väčšina poslancov, ktorá za tento zákon hlasovala a posunula tento paškvil do druhého čítania.
Hoci Dubovcová mu dala stop, nádej, že v novom zákonodarnom zbore sa nájde 76 statočných, ktorí konečne Slovensko v tejto oblasti posunú do 21. storočia, je malá.