Členstvo v NATO podporuje iba 58 % Slovákov (i Bulharov), no až 94 % Poliakov. Klesá podpora členstva v EÚ – zo 77 % na iba 64 %. A pri hodnotení, kto môže za vojnu na Ukrajine, iba 40 % viní Rusko a 34 % Západ. Za bezpečnostnú hrozbu Slovenska až 50 % považuje USA (54 % Rusko).
Jednoduché a chytľavé vysvetlenie, že za to môže hybridná vojna Ruska a Slováci podliehajú dezinformáciám cielene šírenými sociálnymi sieťami a tzv. alternatívnymi médiami, neplatí. Pretože sme vystavení identickým lživým informačným útokom ako Česi, ktorí čítajú rovnaké „alternatívne“ webové stránky. Napriek tomu v Česku podporuje členstvo v NATO 85 % ľudí, v EÚ 75 % v EÚ, priemer v regióne je 78 %.
Neplatí ani druhá módna téza, že na rozdiel od Česka aj naši vrcholoví politici – zo slovenskej sociálne demokracie (expremiér Robert Fico, Ľuboš Blaha), či z radikálnej pravice (Republika, ĽS NS) – rozširujú vedome rôzne lživé „rozprávky“ o USA a Západe, Rusku ako obeti, robenia politiky na štyri svetové strany a pod. Pretože premiér Maďarska Viktor Orbán robí to isté a maďarská politika je značne proruská. Napriek tomu, v Maďarsku účasť v NATO podporuje 89 % obyvateľov, v EÚ 83 %, podporu ukrajinským utečencom schvaľuje až 90 % Maďarov, Slovákov iba 59 %.
Slováci neobdivujú Rusko, veď o fungovaní tamojšej spoločnosti nič nevedia. Nedôverujú iba Západu a USA. Rusko vnímajú ako ich obeť.
Kde je potom zakopaný pes? Tradičná odpoveď, že za to môže slabá dôvera, sa verklíkuje od roku 1989. Slovensko odvtedy prešlo viacerými etapami, mnohí analytici sa však tohto lacného evergreenu nemôžu vzdať. Ak aj nedôverujeme inštitúciám, nemôžu za to obyčajní ľudia, ale práve tieto inštitúcie a ich výkonnosť. Vysvetlenia treba skôr hľadať v našej mentalite, zakorenenej nedôverčivosti, pochybovačnosti a všadeprítomnému preháňaniu (škoda, že prieskum nezahŕňal nám mentálne blízke Srbsko a Chorvátsko).
Tieto vlastnosti sa nezrodili teraz ani po roku 1989, sú tu odjakživa. Slováci neobdivujú Rusko, veď o fungovaní tamojšej spoločnosti nič nevedia. Rusko nenavštevujú, nechodia tam na dovolenky, nemajú tam priateľov. My nedôverujeme Západu a USA. Rusko vnímame ako ich obeť.
Mali by sme sa skôr zamyslieť, či vo verejnom priestore a médiách nevládne prílišná názorová úzkoprsosť, ktorá vrhá „vyhladovaných hľadačov pravdy“ do pazúrov premyslenej ruskej propagandy, kde nájdu aspoň čiastočne chýbajúce „vitamíny“. K USA sme často menej kritickí, ako v samotných Spojených štátoch, o EÚ sa hovorí v superlatívoch, chýba často objektívna kritika Západu – priestoru, ktorého sme odvekou súčasťou – a názorová pestrofarebnosť, širšia paleta objektívnych pohľadov, proste pluralita: neoddeliteľne spätá s duchom Západu, cudzia Rusku.
Akýkoľvek názor, ktorý nespadá do úzkeho rámca toho „správneho“, veľakrát vytesňujeme. To plodí prehnanú reakciu, vzdor, uchyľovanie sa k preháňaniu a hľadaniu konvenujúceho pohľadu a „pravdy“ v alternatívnych médiách a na sociálnych sieťach riadených sofistikovanou ruskou propagandou. Ziskuchtiví politici sa už iba priživujú. Ak to chceme zmeniť, musíme byť viac otvorenejší.