Macron už dlhšiu dobu presadzuje koncepciu „strategickej autonómie” európskeho spoločenstva. Jej filozofia spočíva najmä v znižovaní bezpečnostnej závislosti Európy od Spojených štátov. Dôvod pritom nespočíva len v znížení nášho ohrozenia, ak by sa v Spojených štátoch dostal k moci izolacionistický prezident, ale aj v znížení rizika zatiahnutia Európy do konfliktu Číny a USA. Francúzsko má tak ambíciu vytvoriť z Európy autonómnejšiu veľmoc. Do akej miery však nejde o zidealizovanú predstavu?
Podstata strategickej autonómie sa prejavovala aj v spolupráci s Ruskou federáciou. Najmä tým si možno vysvetliť nezriedkavé dialógy Macrona s Putinom (hlavne v raných štádiách vojny) či jeho predstavu o tom, že Rusko nemôže byť potupené. Nezmyselné ruské ťaženie voči Ukrajine však snahy o užšiu spoluprácu (dočasne?) zmietli zo stola.
Ruská agresia na druhej strane zvýšila francúzsky záujem o užšiu kooperáciu so štátmi východnej Európy. Macronove cesty sú aj prejavom ubezpečovania, že Francúzsko za nami stojí. Svedčí o tom nielen jeho vyjadrenie o navýšení podpory v prípade zníženia záujmu zo strany USA, ale aj aktuálne turné po štátoch, ktoré trpeli pod sovietskou nadvládou.
Efektívnejšia spolupráca a participácia európskych štátov na bezpečnostnej architektúre a nižšia odkázanosť na vojenskej sile Spojených štátov je aj v našom záujme.
Napriek týmto snahám však nejde o ľahkú misiu, ktorej dosahovanie nachádza jednoznačné pochopenie niektorých východoeurópskych štátov. Nízke vzájomné porozumenie pramení najmä z rôznych historických skúseností s „bratským” Sovietskym zväzom. Zatiaľ čo Francúzsko vníma štáty východnej Európy ako príliš posadnuté ruskou hrozbou, tie zas vnímajú Francúzsko ako príliš naivné pri prehliadaní ruských imperialistických ambícií.
Napriek tomu má Macronova idea strategickej autonómie niečo do seba. Efektívnejšia spolupráca a participácia európskych štátov na bezpečnostnej architektúre a nižšia odkázanosť na vojenskej sile Spojených štátov je aj v našom záujme. Zásadným predpokladom tejto vízie je však ukončenie vojny na Ukrajine, nastolenie spravodlivého mieru a vytvorenie bezpečnostných garancií pre neustále napádanú Ukrajinu. V opačnom prípade bude Európa zmietaná a zaneprázdnená konfliktom s radikalizujúcim sa Ruskom, zatiaľ čo hlavná „šachová partia” sa bude hrať v Pacifiku.
V tomto kontexte je otázne, do akej miery by sme mali s Ruskom jednať „v rukavičkách”. Na jednej strane sa vyskytuje argument, že rozdrvenie a potupenie by vytvorilo priestor pre podobný scenár, v akom sa ocitlo Nemecko po prvej svetovej vojne. To by mohlo spôsobiť len väčšie zatrpknutie a ruský revanšizmus. Na strane druhej sme od roku 2014 mohli byť svedkami toho, že laxný prístup k ruskému imperializmu a ustupovanie agresorovi len zvyšuje jeho apetít po expanzii a eskalácii konfliktu. Osud Európy (a strategickej autonómie) leží aj v rukách Ruska, ktoré by sa malo čím skôr stiahnuť a ukončiť nezmyselnú vojnu.
V každom prípade je dobrou správou, že aj Slovensko je stredobodom medzinárodnej politiky a súčasťou snáh o autonómnejšie postavenie Európy na svetovej šachovnici. Významná Macronova návšteva je toho dôkazom.