Možno si ich zaobstarať aj za 30–40 percent tejto ceny, len sa treba vybrať na pole, zohnúť chrbát a naoberať si čerstvé plody vlastnými rukami. Až zlé časy nám začínajú pripomínať skutočnú hodnotu potravín, to, ako nakladáme s pôdou, kde sa rodia.
Slovensko bolo kedysi krajinou čerešňových alejí a nádherných sadov. Jeden z nich pred sto rokmi založili naši predkovia v Brdárke neďaleko Rožňavy. Dnes tam v 40 domoch zostalo žiť 60 ľudí a v chotári dožíva 4 000 čerešní. Sú nemým svedkom toho, ako sme naložili s naším ovocinárskym dedičstvom. No nielen tam. Koľko slávnych čerešňových dedín sme mali? Kúsok od Bratislavy boli čerešňami známe Šenkvice, Dolné Vestenice boli čerešňovou bránou do Bojníc.
Čerešne sú nekresťansky drahé. Obchodníci sa neodvažujú napísať, koľko stojí kilogram, preto radšej uvedú cenu za sto gramov, teda za hrsť čerešní. Niečo tu nehrá. Staré sady sa pominuli a založiť nové nevieme. Ak majú odolať všetkým nástrahám počasia, sú nesmierne drahé, čerešne treba chrániť nielen pred mrazmi, ale aj dažďom.
Koľko peňazí sa v poľnohospodárstve premárnilo? Dobieha nás vlastná minulosť, chytráctvo niektorých akože farmárov-ovocinárov a tiež všeobecná pohodlnosť. Jeden z čulých osemdesiatnikov nedávno povedal, že spoločnosť musí zažiť niečo veľmi zlé, aby sa spamätala. Teraz spamätávanie prichádza. Aby sme si dopriali ovocie, stávame sa zberačmi.