Už v uplynulých mesiacoch sme mali možnosť vidieť, že lídrom rôznych strán a straničiek chýba ochota hľadať kompromisy, no priam sa predbiehajú vo vzletných rečiach o potrebe spájať svoje sily.
A tak hrozí, že prepadne 15 či 20 percent hlasov, čo môže pri prepočítavaní mandátov zamiešať kartami. A možno je to tak aj lepšie, pretože aký zmysel má, keď sa spojí päť „trpaslíkov“, ktorí samostatne dokážu osloviť len zlomok voličov? Keď sa dajú dokopy, nebudú o nič schopnejší než predtým.
V skutočnosti nie je problém ani tak to, že sa subjekty nespoja, problém spočíva v slabej dôveryhodnosti ich lídrov.
Krok, ku ktorému sa minulý týždeň odhodlali Demokrati, keď z pozície volebného lídra „zosadili“ Eduarda Hegera, ilustruje, akí musia byť v tejto strane zúfalí, pretože siahli po verejnosti málo známej Andrei Letanovskej. Všetci, azda okrem členov tejto novej partie, vedeli, že Hegerov výtlak je blízky nule. No napriek tomu sa rozhodli postaviť ho na čelo strany.
Pokiaľ ide o Hegera, ten už pravdepodobne oľutoval, že odmietol veľkorysú ponuku kresťanských demokratov, aby bol dvojkou na ich kandidátke.
Problémom politických strán u nás je, že ambícia ich lídrov ďaleko presahujú ich schopnosti. Mnohí vhupnú rovnými nohami do veľkej politiky a sú v nej stratení…
Po voľbách tak budeme opäť počuť klasické náreky, „čo by bolo keby“ a zaznejú aj úvahy, či by sa predsa len nemalo znížiť volebné kvórum na tri percentá a podobne. Všetko po starom…