Podobne ako v 30., 50. či 80. rokoch minulého storočia zažívajú naši zbrojári znova zlaté časy. Od doby, keď bolo Československo siedmym najväčším zbrojárskym hráčom na svete, už síce uplynuli desiatky rokov, no pre toto odvetvie začal v poslednom čase fúkať „pozitívny vietor". Teda, pozitívny by bol v prípade, ak by nefúkal z východu a neniesol by so sebou pachuť krvi.
Na stámiliónových tržbách majú totiž najväčší podiel poloprázdne sklady v krajinách, ktoré dodávali svoje zbrane na pomoc Ukrajine. Chýba všetko. Munícia, ťažké, ale aj ľahké zbrane a my to dokážeme vyrobiť. So silným dopytom dokonca pomôže aj štát. Šéfovia rezortov obrany a diplomacie už totiž našim firmám pôsobiacim v obrannom priemysle sľúbili, že v čase zvýšených objednávok priložia ruku k dielu.
Čo by na to povedal posledný československý prezident Václav Havel, ktorému mnohí doteraz vyčítajú, že pochoval jeden z najväčších motorov nášho priemyslu? Ako idealista by zrejme trval na tom, že zarábať, hoci nepriamo, na konflikte u našich susedov, nie je tak úplne v poriadku.
Ale napokon, prečo nie. Biznis je biznis a naše zbrane aj tak v konečnom dôsledku pomáhajú Ukrajincom. Napríklad húfnice Zuzana už u našich susedov vykonávajú dobrú službu a čoskoro by k nim mohol doraziť aj odmínovací systém Božena.
Nech je to však, ako chce, na morálne dilemy o „dobrých či zlých zbraniach" sa teraz nehrá. Dôležité je, že o Slovensku sa v zahraničí znova vie. Radšej nech opäť aspoň na chvíľu zažiarime ako výrobcovia zbraní, ako by sme mali v očiach sveta navždy ostať iba veľkou montážnou dielňou produkujúcou nespočetné kvantá áut.