Trápne videá s domácimi miláčikmi, predvádzanie sa v krojoch, rozprávanie vtipov, spievanie hitov, varenie guláša či futbal už nestačia. Časť voličov „zgniavená“ jednoduchým jazykom sociálnych sietí potrebuje viac. Ešte hlasnejšie, ešte radikálnejšie, ešte nenávistnejšie počuť to, o čom je už skalopevne presvedčená. Štuchance, päste, nadávky, pľuvance – to tu ešte nebolo. Ani počas Mečiarovej doby, keď Slovensko bolo rozdelené na dva nezmieriteľné tábory.
Šarvátka medzi bývalým predsedom vlády (a ministrom financií) a ministrom vnútra, päste a kopance pred kamerami obleteli celý svet. S otvorenými ústami sa vo svete pozerajú, čo sa to deje v pokojnej krajinke v strede Európy. To už nie je slovná výmena a následne pár faciek niekde v krčme po potúžení sa pivom a borovičkou, v akcii sú priamo politici, bývalí najvyšší štátni činitelia, ktorí by mali ísť občanom príkladom. Niet divu, že svetové médiá, ktoré krajinku v Karpatoch ignorovali, zrazu spozorneli. Na voľby k nám posielajú svoje štáby. O „zábavu“ by malo byť „postarané“.
Vysvetlenie tohto žalostného stavu je jednoduché. Keď politik nemá myšlienky a riešenia, snaží sa zaujať inak. Nepodložené obviňovania, nehorázne výmysly a vzbudzovanie nenávisti sú tou najschodnejšou cestou.
A nejde iba o vyvolanie pozornosti, politici tak prekrývajú aj svoju neschopnosť robiť niečo s touto krajinou. Hovoriť o závažnejších témach, ako sú chátrajúce zdravotníctvo a infraštruktúra, zaostávajúce školstvo, kolabujúce verejné financie či prebujnelá byrokracia, sa nikomu nechce. Najmä ak nemá žiadne solídne riešenia, respektíve ak nejaké aj ponúka, nemusí ich konfrontovať v priamom prenose.
Dúfajme, že hlbšie už politici neklesnú. No zahanbujúci obraz Slovenska, kde predvolebná kampaň spadla na úroveň potupného krčmového teátru, sa už šíri svetom.
Začalo sa to strašením medveďmi, pokračovalo komunitou LGBTI+ a migrantmi. Vybíjať si nenávisť a zlobu na inakosti, na nevinných ľuďoch a nechápajúcich zvieratách je to najľahšie, ale zároveň aj najprimitívnejšie. Medvede ani registrované partnerstvá ekonomické a sociálne problémy Slovenska vôbec neovplyvňujú, a už vôbec neriešia. Maslo na hlave má aj úradnícka vláda, ktorá svojou liknavosťou pri riešení migračnej krízy zbytočne nahráva populistom na smeč.
Je to aj chyba médií, že viac politikov nekonfrontujú so skutočnými problémami a s ich riešeniami. A keď aj áno, politici sa už tak „odtrhli z reťaze“, že moderátorov ignorujú, skáču im do reči, namiesto odpovedí na otázky ich napádajú, urážajú a melú si svoje. Dobre vedia, že ich sfanatizovaní fanúšikovia, do seba zahľadená bublina, nepotrebujú argumenty, iba emócie. A to len preto, aby strana presvedčila o jedno percento viac voličov, ktorí to 30. septembra „nehodia“ menej hlučnej konkurencii, ale práve jej.
Dúfajme, že hlbšie už politici neklesnú. No zahanbujúci obraz Slovenska, kde predvolebná kampaň spadla na úroveň potupného krčmového teátru, sa už šíri svetom. A pokojne si môžeme dať ruku na srdce, že veľká časť našich politikov sa za to vôbec nehanbí.