Otázka vysporiadania klientov nebankoviek má tri riešenia. Prvým – a najlepším – je priznať, že plošné odškodnenie zo štátneho rozpočtu je nereálne. Voči všetkým slušným ľuďom, ktorí prišli o celoživotné úspory, je to kruté a cynické. V konečnom dôsledku je to však spravodlivé a poctivé. Štát (daňoví poplatníci) nemôže odškodňovať každého, kto sa stal obeťou podvodu. Alebo zle investoval. Nemá na to ani peniaze, ani právo. Druhým – zlým – riešením je „čiastočné odškodnenie“. Pre štát je táto cesta veľmi riskantná. Priznať ľuďom, ktorí zle investovali, právny nárok na verejné odškodnenie by bol zhubný precedens. A zrejme aj protiústavný. Vláda nemôže skrachovaných (poškodených) ľudí deliť na dve kasty. Tých, ktorých jednorazovo odškodní, a potom tých, ktorých kopne do zadku… A nakoniec, tretím – a najhorším – „riešením“ je sľubovať ľuďom odškodnenie a nedať im ani euro. Teda verejne deklarovať, že vláda má záväzok odškodňovať ľudí, ale nevie ho splniť.
Jednoducho Ficova vláda sa zamotala do falošných sľubov. A ľudia do falošných nádejí.
Fico má pravdu len v tom, že za mamutie podvody Fruniho, Mojžiša, Gregu… nesie zodpovednosť aj štát. Tým, že proti podvodnému podnikaniu nezakročil (ako sa to stalo napríklad v Česku). Lenže… Vyvodzovať z tohto smutného poznania záver, že klientov nebankoviek treba odškodniť zo štátneho, je scestné. Za chyby a zlyhania štátu by sa mali zodpovedať konkrétni úradníci a politici, ktorí zanedbali svoje povinnosti. Nie daňoví poplatníci. Drvivá väčšina z nich predsa sprostým sľubom Fruniho neuverila. A tí, čo uverili, museli vedieť, že riskujú.
A ak sa spoliehali na to, že vláda to nakoniec nenechá „len tak“, potom sa prerátali. Nepohla s tým ani pravicová vláda, ani socialistická. A dokonca ani Ficova „tretia cesta“.