Pellegrini si musí byť vedomý, že v jednej vláde s Ficom sa čoskoro stane len jeho príveskom. Trojnásobný premiér ho doslova „vymaže“ a Pellegrini ako predseda parlamentu sa stane „neviditeľný“. Už pri podpise memoranda pôsobil, akoby tam bol len do počtu – Fico Dankovi čosi vtipné pošepol do ucha a aj mu ako prvému podal ruku. Tieto veľavravné gestá naznačovali, aké budú pomery v koalícii – kto bude hrať prvé a kto druhé husle.
Pellegriniho snaha vymaniť sa spod Ficovho vplyvu, emancipovať sa a vytvoriť autentickú sociálnu demokraciu, bola správnym krokom. Svojím návratom do náručia Smeru však obratom ruky zahodil tri roky práce.
Matovič tak môže veselo vykladať, že to bol podvod na voličoch – rozdelili sa, aby sa ešte silnejší spojili. Hoci to určite nebol zámer, tento príbeh bude môcť „predávať“ svojmu publiku.
Existujú asi len dve zásadné možnosti, ktoré mohli Pellegriniho primať, aby sa rozhodol ísť so Smerom. Prísľub, že po ďalších voľbách prevezme žezlo v znovuzjednotenej sociálnodemokratickej strane, alebo dohoda, že bude kandidovať v prezidentských voľbách.
Ten prvý prísľub je veľmi neistý a efemérny, lebo Fico, vzhľadom na to, že už mal byť deväť rokov na politickom dôchodku, a zjavne sa ešte nikam nechystá, tu bude asi ešte dlho. Napokon, o štyri roky bude mať „len“ 63 rokov…
No a pokiaľ ide o možnosť byť spoločným kandidátom koalície v prezidentských voľbách, tak to je tiež veľmi neistý „kšeft“. Prieskumy síce naznačujú, že Pellegrini by mal šancu vyhrať, no neodrážajú fakt, že k moci sa vrátil Fico. Vzhľadom na to, že doposiaľ v prezidentských voľbách vždy prevážila snaha ľudí vyvažovať vládnu moc voľbou „opozičníka“ do Grasalkovičovho paláca, tento scenár sa môže naplniť aj tretíkrát.
Pellegrini napokon môže skončiť tak, že nebude mať ani prezidentské kreslo, no ani stranu, lebo tá sa mu časom rozpustí v Smere. A budeme naňho spomínať iba ako na politika, ktorého politická hviezda nakrátko zažiarila počas dlhého „panovania“ Roberta Fica.