Huliak a Šimkovičová sú problém. Už samotný fakt, že z týchto dvoch kandidatúr odmietla vymenovať len toho problematickejšieho, naznačuje, že konflikt nechcela vyhrotiť.
Pritom nominácia bývalej moderátorky nie je o nič menšie faux pas. Osoba, ktorá uplynulé roky pomáhala šíriť dezinformácie, je z celospoločenského hľadiska možno ešte nebezpečnejšia ako poľovník z Podpoľania šíriaci svoje insitné názory na problémy životného prostredia.
Rudolf Huliak sa darmo rozčuľuje, že on nebol nikdy trestne stíhaný, a preto nevidí dôvod, aby nebol vymenovaný. Podstata veci leží inde. On sa diskvalifikoval sám – a to svojimi nevyberanými útokmi, či už na adresu ochranárov alebo LGBTI+ komunity. A „zaklincoval“ to aktuálnym výrokom, že Prezidentský palác je ovládaný Čaputovej partnerom Jurajom Rizmanom a ona je len jeho „bezduchou hovorkyňou“!
Starosta Očovej síce predstavuje esenciu „ľudového vzdoru“ proti establišmentu, ktorý v tomto prípade stelesňujú ochranári, čo sa v týchto kruhoch patrične cení (veď aj preto získal 58-tisíc hlasov). No je dobre, že prezidentka mu vyslala jasný odkaz – to samo o sebe nestačí na funkciu ministra a jasne zdôvodnila svoje rozhodnutie: „Riadny chod ministerstva životného prostredia nemôže zabezpečiť človek, ktorý svojimi vyjadreniami neguje dlhodobo platnú environmentálnu politiku tohto štátu a medzinárodné záväzky, ktorými je Slovenská republika viazaná.“
Na rade je teraz Andrej Danko. SNS síce tvrdí, že svojho nominanta nestiahne, rozhodujúce slovo však napokon bude mať Robert Fico. Ak mu naozaj pôjde o to, aby čím skôr zostavil vládu, tak šéfa národniarov presvedčí, nech navrhne niekoho iného. Môže však túto kauzu využiť na to, aby zaútočil na hlavu štátu.
Akékoľvek bude rozuzlenie tohto prípadu, do budúcnosti by bolo dobré, keby o tejto právomoci prezidenta rozhodol Ústavný súd a následne by jeho verdikt poslanci zakomponovali priamo do Ústavy SR. Predišlo by sa tak rôznym dohadom.
Ústava SR v tejto otázke jednoznačne neuvádza, aké sú kompetencie prezidenta, či má, alebo nemá právo odmietnuť problematických kandidátov na ministrov. V čl. 111 sa píše iba to, že „na návrh predsedu vlády prezident Slovenskej republiky vymenuje a odvolá ďalších členov vlády a poverí ich riadením ministerstiev“.
Pri novelizácii ústavy v roku 1999 totiž vypadla navrhovaná formulácia „prezident je návrhom viazaný“, čo by zabránilo rôznym výkladom.
A hoci názory ústavných právnikov sa rôznia, viacerí vo svojich komentároch k ústave uznávajú, že prezident má v odôvodnených prípadoch právomoc nevymenovať navrhnutého kandidáta.
V prípade Huliaka prezidentka vymenovala veľmi závažné dôvody, pre ktoré ho nemôže vymenovať. Tu nejde o jej svojvôľu, ale o odôvodnené vyjadrenie, že by nezabezpečil riadny chod ministerstva životného prostredia.
Akékoľvek bude rozuzlenie tohto prípadu, do budúcnosti by bolo dobré, keby o tejto právomoci prezidenta rozhodol Ústavný súd a následne by jeho verdikt poslanci zakomponovali priamo do Ústavy SR. Predišlo by sa tak rôznym dohadom.