Bolo by naivné sa domnievať, že sa okolo kompetentných osôb zo slovenského ministerstva obrany „netočia“ zástupcovia zbrojárskej loby. A vidieť ako najväčší z problémov to, že podnikateľ, ktorý v najnovšom prípade nákupu nových vojenských vysielačiek figuruje, kedysi, pred rokmi, daroval strane Smer zhruba štvrť milióna slovenských korún, by bolo malicherné. Určite ich totiž nedával do straníckej pokladnice pre Ficove „modré oči“, či sympatie k politickému programu. Iba investoval. A že by sa zbrojným lobistom darilo len za tejto vlády a len za tohto ministra je tiež nie celkom pravda. Obchodníci totiž na stranícke tričká príliš nehľadia, dôležitejšie je, že „to tečie“, nech má vláda akúkoľvek farbu.
Samotným obchodníkom teda ťažko čosi vyčítať – chcú čo najlepšie predať a čo najviac zarobiť. Problém nastáva, ak sa aj úradníci ministerstva obrany správajú, ako keby boli predávajúcimi a nie zákazníkmi. Keď je jednoducho ich previazanosť so zbrojármi priveľká. Potom sa z nákupov vojenskej techniky stane bezmyšlienkovité míňanie verejných zdrojov. Bez koncepcie, bez ohľadu na kompatibilitu s inými systémami, bez ohľadu na kvalitu, bez zazmluvnených povinností odstránenia závad dodávateľom, bez snahy aspoň čo-to ušetriť. A pokiaľ ide o nekompatibilnú techniku, ktorú majú používať jednotky nasadené priamo v ostrých bojových akciách, ide aj o hazard so životmi vojakov.
Rezort obrany už svojou povahou patrí medzi tie, kde je pomer utajovaných informácií veľmi vysoký. Utajovanie z bezpečnostných dôvodov však neznamená zároveň aj absenciu akejkoľvek kontroly. Niekedy dokonca aj zo strany politicky zodpovedných osôb.