Pravdaže, úroda bilbordov a predvolebných akcií je pestrá. Takmer každé držadlo v autobuse v Bratislave a okolí napríklad obsadil váš, vlastne náš župan. (Cestujúci občan tak môže na chvíľu získať pocit, že svojho župana drží v hrsti.) Úsmev vyvoláva slogan kandidátky, ktorá by mala rada v Petržalke viac kultúry, menej drog. (Takže nejaké predsa – mohol by namietnuť puntičkár.) Iný kandidát zvolil naivné skupinové fotky so spriaznenými komunálnymi politikmi. A nepochybne voličov zahreje pri srdci zistenie, že vo voľbách mienia kandidovať aj občania ako oni. Obyčajní ľudia, ktorí riadili televíziu aj dopravný podnik.
Určite by sa dalo pokračovať vo výpočte vtipných predvolebných agitiek aj v iných krajoch. Spoločné majú jedno: otázku, akej kontrole podliehajú výdavky na kampaň? A komu všetkému sú zvolení župani a krajskí poslanci zaviazaní za svoju podporu?
Možno by stálo za úvahu prijať poslanecký návrh vychádzajúci z príkladu Francúzska, kde sa až polovica z povoleného limitu výdavkov na kampaň prepláca zo štátneho rozpočtu. A výdavky celkovo podliehajú oveľa prísnejšej kontrole. Samozrejme, parlament by musel prejaviť dostatok politickej odvahy, aby sprísnil či skôr sprehľadnil pravidlá financovania volieb do miestnych a krajských samospráv.
Teraz je pre politické strany prvoradé dostať pod kontrolu kraje – a s nimi aj celkom slušné balíky peňazí plus eurofondy. Napríklad Smer okrem vlastných kádrov podporuje viacerých kandidátov so slušnými šancami na zvolenie. A výhra vo všetkých ôsmich VÚC, alebo vo väčšine, by Ficovi zlepšila pozíciu pred parlamentnými voľbami. Župy skrátka zaujímajú politikov len v čase, keď ich treba obsadiť – za asistencie preriedeného komparzu voličov.