Rozhodujúce, zlomové bitky sa totiž vybojovali skôr. Ako prví ich začiatkom roku 1989 vyhrali Poliaci. Spolu so svojím (a tiež naším) pápežom Jánom Pavlom II. V júni začali Maďari trhať železnú oponu. Nemci 9. novembra prelomili Berlínsky múr.
Medzičasom americký politológ Fukuyama vydal slávnu esej Koniec dejín?, v ktorej oslávil zánik svetového komunizmu. A ohlásil koniec historického vývoja. Človek (vraj) dospel k najvyššej a konečnej forme spoločenského poriadku. K liberálnej demokracii, ktorá stratila zdatného konkurenta. Esej napísal v lete 1989. Štyri mesiace pred 17. novembrom.
Napriek tomu my, čo sme november zažili, musíme trvať na tom, že bol veľký, osudový a hlavne nádherne čarovný a čistý. Romanticky čistý. Ľudia vtedy zo seba dostali to najlepšie, čo v nich bolo. Odvahu. Ideály. Silu. Lásku k spoločenstvu, ktoré vytvorili. A túžbu po spravodlivosti, slušnosti a slobode. Česi a Slováci vtedy vybojovali s komunistami rovnako odvážny a osudový boj ako Poliaci, Maďari, Nemci. Komunistickú stranu držala v rukách generácia tvrdých normalizátorov. Demonštráciu 17. novembra surovo rozohnali obuškami. Prikrčili sa až po tom, čo rozhnevaná opozícia ovládla ulice. A Moskva prestala dvíhať telefón.
Dnes, po dvadsiatich rokoch, vieme aj to, že november bol nielen čarovný, ale aj celkom úspešný. Bezprostredné ciele sa naplnili prekvapujúco rýchlo. Padol monopol komunistickej strany. Otvorili sa hranice – fyzické, politické aj duchovné. Úspešne sa napĺňajú aj historické možnosti a výzvy, ktoré priniesol november. V roku 1989 sa nemenila len Európa, ale celý svet. Takmer revolučne. Dejiny začali pod tlakom globalizácie prerastať do novej, informačnej éry. V nej uspeli len slobodné národy. A slobodní ľudia s otvorenou hlavou. Slováci majú od roku 1993 slobodný, nezávislý štát. A vo svete kopec šikovných a uznávaných ľudí (od špičkových vedcov v CERN-e až po hokejistov v NHL). Keby november prišiel o desať rokov neskôr, svet by nám veľkými skokmi ušiel. Boli by sme „off line“.
Ak november niečo nenaplnil, tak to boli romantické očakávania. Sny. Ideály spravodlivosti a čistoty. To mu však môžeme odpustiť. Revolúcie menia veľa, ale nemenia povahu človeka a sveta. Takisto tu ostal ešte jeden starý silný nepriateľ – materializmus. Akurát už nie je „dialektický“, ale „kapitalistický“. Na tento boj však máme ešte času dosť…
Dejiny – a svet – sa predsa neskončili. Od novembra 1989 sú opäť naše.