Totiž púšťať sa do odvolávania ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka, keď ešte vláda nezískala v Národnej rade dôveru, je skutočne komické. Hoci opozícia druhým dychom dodáva, že k tomuto kroku pristúpi až po získaní dôvery vlády v parlamente, nič to nemení na jej unáhlenosti a neskúsenosti. A to sa týka aj odvolávania podpredsedu parlamentu Ľuboša Blahu po jeho nedôstojnom a teatrálnom zvesení portrétu prezidentky a jeho nahradení podobizňou komunistického predáka Che Guevaru. Koho tým prekvapil? A nedehonestoval sa on sám pred zrakmi celej verejnosti?
Keby aspoň opozícia bola jednotná a vystupovala spoločne. Ani to nedokáže. Na tlačovke k odvolávaniu sa nakoniec objavili politici Progresívneho Slovenska a SaS. Hoci bola avizovaná aj účasť KDH, nedorazila ani jedna kádehácka noha. Aspoňže prisľúbili pomoc a pri odvolaní Šutaja Eštoka vraj zdvihnú ruky.
A kde zostalo bývalé OĽaNO, dnes Matovičovo Slovensko? Veď ide o charakter právneho štátu. To by rytierov okolo samozvaného bojovníka proti mafii „Igora Veľkého“ malo zaujímať nadovšetko. Zaspali? Či skôr, ak nevedia z niečoho vytĺcť iba vlastný kapitál, je im boj proti mafii a za právny štát ukradnutý?
Opoziční politici najprv zaspali, potom to zase prepálili. Najtragickejšie je, že nie sú vôbec originálni a iba napodobňujú Smer a Hlas z opozičnej éry. Je to smutný obraz opozície, ako aj celej politickej scény.
Rozhodne minister vnútra postupoval príliš radikálne pri odvolávaní policajného prezidenta Štefana Hamrana i celého vedenia polície. Nie, nikto ho nezbavuje práva zvoliť si sebe blízkeho človeka a na čelo postaviť ľudí, ktorým dôveruje a považuje ich za najlepších. To by bolo v poriadku. Len záleží na tom, ako sa to urobí, či slušne, alebo hulvátsky. Načo bolo treba ponižovať Hamrana? Eštokovo správanie má ďaleko od novej slušnosti hlásanej jeho straníckym šéfom Petrom Pellegrinim, ba je s ňou v priamom rozpore.
Dokonca Eštoka kritizoval aj bývalý policajný prezident, dnes poslanec Smeru, Tibor Gašpar. Takéto maniere prirovnal k tým, ktoré voči nemu a jeho družine predviedli pri nástupe Radičovej vlády vtedajší minister vnútra Daniel Lipšic a vtedajší policajný prezident Jaroslav Spišiak, dnes poslanec PS. Je ironické, že hlásateľom právneho štátu a slušného Slovenska nastavil nelichotivé zrkadlo človek, ktorý má oprávnene ťažké srdce na bývalé vedenie polície.
Opozičné strany zjavne hneď od začiatku tápu. Pravdepodobne chceli dať súčasnej vláde obligátnych sto dní, ako sa v liberálnej demokracii sluší a patrí, aby predviedla, čo dokáže, a potom ju začnú bez milosti lynčovať. No ráznym vykročením Smeru, Hlasu a SNS ostala opozícia úplne paralyzovaná. Pritom vládne strany vôbec neprekvapili, robia iba to, čo sľúbili.
Vedieť reagovať v správnom okamihu je umenie politiky. Opoziční politici najprv zaspali, potom to zase prepálili. Najtragickejšie je, že nie sú vôbec originálni a iba napodobňujú Smer a Hlas z opozičnej éry (Veronika Remišová dokonca už nadhodila tému referenda o predčasných voľbách). Je to smutný obraz opozície, ako aj celej politickej scény.