Bolo by zaujímavé zistiť, koľko národniarov a ich prívržencov chodí po slovenských horách (a nehľadí na ne z lietadla). Koľko z nich pozná nadčasovú tvorbu Kukučína alebo Timravy. Koľko z nich čítalo Ruda Slobodu alebo Vincenta Šikulu. Či by si vedeli spomenúť na slovenský oskarový film a hercov, čo v ňom hrali. Určite viac ako vlajky či hranie hymny by vlastenectvo žiakov podporilo, ak by občas siahli po slovenskej knihe alebo slovenskom filme.
A po druhé, zatiaľ čo nezmysel z dielne SNS prešiel do druhého čítania, poslanci nedávno zmietli zo stola návrhy, ktoré pre Slovensko mohli urobiť oveľa viac. Mohli sprísniť pravidlá pre priznávanie majetku verejných činiteľov, či sprehľadniť volebné pravidlá. Mohli ušetriť peniaze a očistiť politiku – ak by sa v parlamente našlo dosť skutočných vlastencov. Teda nie takých, čo vidia vo vlasti akurát dojnú kravu. A lásku cítia k peniazom, ktoré z nej vytlčú. Práve takéto „vlastenectvo“ je zločinom.