Dôvod vnímať to ako darček majú určite vysokoškoláci – tak študenti, ako aj pedagógovia. Dosiaľ asi žiadne politické vedenie nedokázalo vniesť na akademickú pôdu toľko neistoty a nesystémovosti. Čerstvým príkladom je udeľovanie akreditácií. O tom, že škôl na Slovensku vyrástlo priveľa a ich kvalita je premenlivá, niet pochýb.
Pochybnosti však vyvoláva svojvoľný spôsob, akým ministerstvo stanovilo kritériá pre akreditácie, či skutočnosť, že sa hodnotí činnosť škôl spätne. Dôsledkom sú prípady, ako je kauza okolo Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce, ktorá podľa pôvodného hodnotenia Akreditačnej komisie mala získať postavenie univerzity, podľa nového hodnotenia (novej komisie s novým predsedom) sa však prepadla medzi odborné vysoké školy. A možno klesne ešte nižšie, ako pripúšťa aj samotný Mikolaj.
Je možné, že škola má naozaj nedostatky. Rovnako sa však ponúka otázka, či sa akreditačný proces nemal pripraviť a uskutočniť prehľadnejšie. A či by vysokým školám neprospel viac minister, ktorý má jasno v základných parametroch – koľko peňazí štát vynaloží na vysoké školy a koľko ľudí pri takto nastavenom systéme môže na školách študovať.
Koncepčne uvažujúceho ministra by si však zaslúžili aj základné školy zmätené doterajším priebehom reformy, chaosom okolo učebníc či spôsobom, akým sa zlepšuje, resp. nezlepšuje odmeňovanie učiteľov. Nehovoriac už o strane, ktorá ministra školstva nominovala do funkcie a podporu mu dokázala prejaviť akurát tak nezmyselnými návrhmi, aby sa na školách hrávala štátna hymna.
Samotní pedagógovia by si darček v podobe nádeje na zlepšenie zaslúžili. Ešte viac by si ho však zaslúžili žiaci a študenti, aby z nich vyrástla generácia, ktorá vie lepšie spravovať veci verejné. Či už z ministerského kresla, alebo spoza plenty s voličskou urnou.