Napokon, ak sa človek obzrie okolo seba, zistí, že tu nijaká k… nie je. V hypermarketoch sa tlačia davy ľudí, vozíky napchaté na prasknutie, prehýbajúce sa pod ťarchou údeného, vajíčok, majonézy, vianočných ozdôb. Pred reštauráciami a obchodmi parkujú mohutné terénne autá, cesty a križovatky v mestách sú beznádejne upchaté, kto má ruky, stíska v nich volant. Tak aká k…?
Štát hovorí o chudobnom zdravotníctve, ale pritom dáva strážiť nemocnice súkromným ochrankám, takže peňazí je zjavne dostatok. Je ich dosť na to, aby Fond národného majetku kúpil svojim funkcionárom drahé mobilné telefóny. Aby školy nakupovali nepotrebné učebnice. Dokonca je štát taký bohatý, že môže predávať pozemky pod cenu. Alebo teplý vzduch, vlastne povolenie na produkciu emisií. Prečo by si mala Bratislava zachovať vo vlastníctve budovu PKO, keď si môže za oveľa viac peňazí prenajímať priestory od súkromných vlastníkov? A napokon aj armáda postihnutá priškrtením finančných tokov môže nakupovať nepotrebné vysielačky, len aby sa vojaci mali s čím hrať.
Kam sa človek pozrie, vidí hojnosť, ktorá s k… nemá nič spoločné. A to ešte len prichádza čas volieb, teda čas rozdávania. Každého občana spokojného pod vianočným stromčekom môže hriať pocit, že prispel na tento blahobyt. Vlastnými prostriedkami sa podieľa na zistení, že k… je zažehnaná a viac na ňu netreba myslieť.
Napokon – a teraz už bez nádychu irónie – každého môže počas vianočných sviatkov hriať pocit, že skutočná štedrosť a hojnosť sa aj tak vôbec neodvíjajú od peňazí. Možno skôr od toho, že je človek so svojimi blízkymi pri štedrovečernom stole. Alebo s nimi byť nemôže, ale práve teraz vie a cíti, že niekde na svete sú. Ak by už ani toto neplatilo, potom by to len bola ozajstná k… Ak tento druh bohatstva máme, potom si pokojne môžeme zaželať šťastné a veselé Vianoce.