Na jednej strane takzvané vianočné oteplenie nie je v našich zemepisných šírkach mimoriadny jav. Vyplýva z teplotného kontrastu medzi teplejším vzduchom nad Atlantickým oceánom a studeným vzduchom nad pevninou. Na druhej strane veľkosť teplotných kontrastov naozaj zaráža. Pred vianočnými sviatkami udreli dvadsaťstupňové mrazy, no vzápätí vystúpili teploty na 10 či 15 stupňov. Oteplenie o tri desiatky stupňov spojené so zrážkami sa muselo zákonite prejaviť.
Odborníci vytrvalo varujú, že spolu s prebiehajúcou klimatickou zmenou bude narastať výskyt aj intenzita extrémnych prejavov počasia. (A napríklad aj, že kým letá budú suchšie, cez zimu sa dajú očakávať vyššie zrážkové úhrny.) Každodenná skúsenosť to potvrdzuje – ide o extrémy, ktoré ohrozujú nielen pohodlie či majetok človeka, ale aj ľudské životy. Napriek tomu existuje rovnako vytrvalá neochota či neschopnosť niečo s týmto trendom urobiť.
Nemožno sa však čudovať, že napríklad nedávny kodanský klimatický summit nevyústil do konkrétnych záverov. Existujú oveľa jednoduchšie príklady, keď by sa dalo predísť zbytočným rizikám a škodám. Napríklad postaviť novú rýchlostnú cestu pri Hrone tak, aby ju nezničila prvá väčšia voda. Alebo aby dôsledky stavby nezvyšovali povodňové riziko v oblasti, ktorá má so záplavami skúsenosti. Ani zdanlivo skromný cieľ nie je naplnený.
Nevedno, čo všetko sa ešte musí stať, aby vládni politici, zákonodarcovia či investori brali naozaj vážne silu prírody a silu klímy – navyše čoraz viac rozbúrenej zásahmi civilizácie a rastúcou koncentráciou skleníkových plynov. Položil si niekto z nich otázku, ako budú tráviť Vianoce povedzme ich deti či vnuci v roku 2050?