Neovplyvní totiž len podobu kandidátky modrých, ale aj výsledok parlamentných volieb. Otázkou totiž je, ktorý z uchádzačov ponúkne väčšiu možnosť získať strane vo voľbách hlasy, a teda aj kreslá v budúcom parlamente. (Hoci nie všetci členovia názorovo rôznorodej strany sa budú zrejme rozhodovať podľa tohto kritéria.)
Pozície Ivana Mikloša nemožno podceňovať. Vo voľbách 2002 a 2006 získal viac ako 176–tisíc, resp. takmer 200–tisíc preferenčných hlasov. Krúžkovala ho teda necelá polovica voličov SDKÚ. To však na druhej strane potvrdzuje, že Mikloš má silnú pozíciu medzi členmi a sympatizantmi strany. Teda medzi rozhodnutými. Prezentuje ako svoju devízu, že „bol pri tom“, keď sa Slovensko vyhrabalo z čias mečiarizmu smerom k vstupu do NATO a EÚ, k ekonomickým reformám a hospodárskemu rastu. Bol však ako člen úzkeho vedenia aj pri problémoch a prešľapoch strany. A tých mala SDKÚ viac ako dosť.
Iveta Radičová pri tom všetkom nebola. U dzurindovcov pôsobí tak trochu ako externistka. Zažiarila pri prezidentských voľbách, ale rovnako dala najavo nerozhodnosť. Vtedy, keď kandidatúru prijímala, ale aj potom, keď strana dostatočne neocenila jej „pekné druhé miesto“. Predstavuje však novú tvár v politike. Ak jej v oboch kolách prezidentských volieb dalo hlas temer 714–tisíc, resp. zhruba 989–tisíc voličov (viac ako dvojnásobok zisku celej SDKÚ), naznačuje to schopnosť pritiahnuť nerozhodnutých. A práve voliči, ktorí v poslednej chvíli prišli k urnám a dali hlas SDKÚ, vždy zvyšovali skóre tejto strany.
Je však otázne, nakoľko sa podobný mechanizmus uplatní tento rok – aj vzhľadom na fakt, že Dzurindov taktický ústup a voľba nového lídra prišli veľmi neskoro. A udiali sa len a len pod tlakom okolností, čiže odhalení týkajúcich sa finančného pozadia strany. Zdá sa teda, že SDKÚ s akýmkoľvek lídrom na čele bude zatiaľ o zmene skôr iba hovoriť.
Aj v tom sa líši váha výsledku dnešných primárok od výsledkov v hokeji. Na ľade predsa len musí vždy niekto vyhrať.