O možnej kontraproduktivite zákonom nariadenej národnej hrdosti sa už povedalo a popísalo dosť. Samotný zákon je však v podstate neškodný. Z oboch strán. Cit sa totiž vynútiť, ale ani sprotiviť oficiálnou normou nedá. A vlastenectvo vždy zostane výhradne osobným citom jednotlivca, aj keby o ňom hovorilo tisíc paragrafov.
Ak niekto pociťuje hrdosť na slávnu históriu národa, trebárs na Svätoplukove dobyvačné vojny, či významných etnických Slovákov v politickej histórii Uhorska, či národných buditeľov a politikov – či už je to Štúr, Štefánik, Hodža, Hlinka, Dubček, Mečiar, Dzurinda, alebo Fico – významnú úlohu vždy hrá sympatia a iracionálna náklonnosť. Poznanie bežných ľudských chýb historických osobností nemá vplyv na ich význam. I keď sme často svedkami až nekritického pohľadu niektorých skupín na svojich „obľúbencov“. Ale aj to je dôsledkom emócie, nie paragrafu.
Ak si niekto váži napríklad prácu významných slovenských vedcov a umelcov, nerobí to z neho xenofóba. Mnoho tých významných ľudí sa však muselo presadiť za hranicami vlasti. A zďaleka nielen v časoch „maďarskej poroby“. Mnohokrát domáce prostredie nežičí jednotlivcom, ktorí kvalitou svojej práce prerastajú nad priemer.
A takéto prostredie najčastejšie reprezentujú politici, ktorí chcú zas a znova kádrovať občanov. Od prvotriednych Slovákov až po zradcov. Pre ktorých je vlastencom ten, čo sa búcha do pŕs s nenávisťou k susedom.
Často však reprezentujú krajinu najlepším spôsobom práve tí, ktorým „kádrováci“ nevedia prísť ani na meno.
Akékoľvek znenie zákona vlastenectvo nevyrieši. Hrdosť totiž nemožno založiť na udalostiach, ktoré dávno odvial čas. Musí byť podporovaná prítomnosťou. A nielen v učebných osnovách. Aby občan Slovenskej republiky akejkoľvek národnosti mohol byť hrdý na krajinu, v ktorej je normálne nekradnúť, nepodvádzať, nezneužívať politickú moc voči oponentom. Kde sú váženými osobnosťami ľudia, ktorí každodenne a tvrdo pracujú. Kde spoločnosť aj činmi ocení obetavých učiteľov, lekárov, vedcov… Kde sa za najväčších národovcov nebudú pasovať ľudia, ktorí národné záujmy obhajujú iba rečami.