Čistou zhodou okolností pozemky patria osobám blízkym súčasnej vládnej koalícii. V prvom prípade synovi poslankyne za Smer, v druhom prípade prednostovi krajského pozemkového úradu.
Mechanizmus je v oboch prípadoch podobný. V prvom prípade ide o pôdu, ktorú využívali štátne lesy, ale odrazu sa rozhodli, že ju už nebudú potrebovať. Pozemkový fond ju priklepol synovi poslankyne, obec Oravská Lesná medzitým zmenila územný plán a prekvalifikovala ju na stavebný pozemok, čím pravdaže narástla jeho trhová hodnota.
A spolu s ňou aj hodnota rodinného imania. Navyše ide o riadnu parcelu, z ktorej majiteľ zastaval len časť – a zostalo mu asi 60 árov, ktoré môže predať, alebo na nich postaviť hoci aj penzión či hotel. Tomu sa hovorí investícia s dobrým zúročením.
V druhom prípade mal o pozemok na Záhorí záujem samotný šéf Krajského pozemkového úradu v Bratislave. Úrad teda vydal súhlasné stanoviská, ktoré odobrilo aj ministerstvo pôdohospodárstva – a ktoré obec podporili v zámere zmeniť parcelu na stavebný pozemok. Spôsob, akým šéf úradu pomohol sám sebe, pripomína „rodinné“ rozhodovanie o pezinskej skládke.
Ide o zjavný konflikt záujmov. A najmä – zatiaľ čo bežní záujemcovia o pôdu z pozemkového fondu musia na vybavenie svojich žiadostí čakať (neraz aj márne), ukazuje sa, že ak je niekto v blízkosti správnej strany, dostane sa k stavebným pozemkom rýchlo a lacno. Spôsobom, o akom môžu iní smrteľníci a nestraníci snívať.
Samozrejme, obidve kauzy sa svojimi rozmermi nemôžu porovnávať s aférami, ktoré Slovenský pozemkový fond vyvolal prevodom majetkov pod Tatrami. Ide o menšie, zato však veľavravné príklady, ako možno zneužiť svoju príslušnosť k politickej elite, ktorá vládne.
Neprekvapuje, že je takáto prax v príkrom rozpore so sľubom vlády vrátiť občanom „dôveru v spravodlivosť a rovnosť pred zákonom“. Iba ak by sa dala chápať ako svojské plnenie sľubu bojovať proti chudobe – aspoň niektorých vyvolených.